Mgr. Oliver Brezinský, Katedra filozofie, FH TU Trnava, Slovensko

Problém duše v súčasnej filozofii

Dvadsiate storočie vítali futuristi ako storočie rýchlosti a možno skonštatovať, že ich očakávania sa splnili do bodky. Vari najvýraznejšie sa fenomén rýchlosti prejavil oblasti šírenia informácií – najskôr zrýchlením dopravy (pošty), neskôr využitím vynálezov bezdrôtového vysielania, neskôr internetu. Prečo o tom hovoríme?

Treba si uvedomiť, že pre súčasného človeka vlastne nie je problémom získať (takmer) akúkoľvek informáciu, čo na jednej strane môže viesť k rýchlejšiemu šíreniu nových poznatkov, na druhej strane sa však objavuje čoraz väčší záujem i o napohľad “mŕtve” náuky a myšlienkové smery. A tak sa už od päťdesiatych rokov začína znovu hovoriť o fenoméne duše – aj na filozofickej pôde, kam sa duša “vracia” z oblastí umenia a teológie, oblastí, kam bola odsunutá racionalizmom a empirizmom.

Duša pritom nie je jediným “mŕtvym” pojmom, o ktorom sa v súčasnej dobe diskutuje. Môžeme tento jav návratu starého a na pohľad prekonaného hodnotiť ako módny trend zapríčinený súčasným, už trochu tíchnucim, revivalom záujmu o duchovné vedy, no ide o jav, ktorý tu je a ktorý musí súčasná filozofia reflektovať a posúdiť jeho význam.

Takmer minulosť

Pojem duše je vo filozofii prítomný od samého jej vzniku. Úzko to súvisí s ešte tesným prepojením rodiacej sa filozofie s magickým a náboženským myslením starovekého človeka. Nábožensky bol pojem duše už sformovaný, no keď sa ho chopila filozofia, neprijala ho však pasívne, ale od začiatku sa ho snažila reflektovať a chápať v  nových, mimonáboženských kontextoch. Filozofia, ktorá sa nemusela opierať o “zjavené pravdy” a dogmy, mohla rozvíjať učenie o duši nezávisle od faktorov hrajúcich prvoradú úlohu v náboženstve a tak sa i na tomto poli mohla vybrať viacerými smermi.

Pôvodne sa duša vo filozofii prezentovala ako nehmotná oživujúca zložka človeka, zatiaľ neoznačovaná ako substancia. Takéto chápanie ešte vychádza z prvotných magicko-náboženských predstáv, pričom tu možno hľadať aj korene stotožňovania duše s pralátkou.

Na počudovanie má v pravekých a starovekých náboženských koncepciách pôvod aj materialistické chápanie duše ako hmotnej entity. Koreňom tohto materializmu v chápaní duše je totiž jej stotožňovanie s krvou alebo dychom. Materialistický názor na dušu sa vo filozofii spája najmä s atomizmom a stoicizmom, no materialistické koncepcie možno nájsť aj u raných gréckych filozofov (Anaximenes, Diogenes z Apolónie), či v kresťanskej filozofii (Tertullianus, P. Gassendi a do istej miery aj H. Ulrici).

Najčastejšie sa však o duši vo filozofii hovorí ako o nehmotnej substancii. Toto chápanie môžeme v zásade rozdeliť na dva názory, z ktorých jeden hovorí o duši ako o harmónii, druhý ju označuje za entelechiu, nájsť však možno i koncepcie nezaraditeľné do oboch týchto “škatuliek”. Ako príklad uveďme hoci G. W. Leibniza.

Takmer súčasnosť

Súčasný stav v otázke duše je zapríčinený najmä dvoma faktormi. Na jednej strane je to rastúci vplyv racionalizmu, empirizmu a následne i materializmu, na strane druhej vznik modernej psychológie na prelome XVIII. a XIX. storočia. Psychológia postupne prestala byť náukou o duši, ako to bolo v scholastike a začala sa prezentovať ako veda využívajúca objavy na poli biológie, medicíny a neurofyziológie. Už teda nie náuka o duši ale veda opierajúca sa o skúmanie vnútornej skúsenosti (W. Wundt), stavov vedomia (W. James) či dokonca správania človeka (behaviorizmus). Táto zmena predmetu psychológie je vo veľkej miere daná práve už spomenutým vplyvom racionalizmu a z neho vychádzajúceho pokroku dosahovaného v empirických vedách. Poznačená týmto i neskorším významom pozitivizmu v XIX. a XX. storočí, začala psychológia samu seba definovať ako (empirickú) vedu zaoberajúcu sa skúmaním duševných stavov, procesov a javov, pričom výrazy “duševný” a “duša” začali byť čoraz častejšie používané iba ako označenie používané pri výpovediach o mentálnych i nevedomých procesoch a stavoch. Najďalej sa vari v tomto trende dostala marxistická psychológia usilujúca sa o absolútne odstránenie pojmu duša nielen z oblasti svojho skúmania, ale i zo svojho slovníka (hoci i naďalej operovala termínmi “psychika.”, “psychický” a pod.).

Toto krátke psychologické odbočenie má svoj význam pre pochopenie súčasného hodnotenia duše i vo filozofii. Vznikom psychológie ako samostatnej vetvy ľudského poznania vznikol i dojem, že práve psychológia je oblasťou kompetentnou vyslovovať verdikty o duši. Že sa psychológia duše v jej najpôvodnejšom význame vzdala, vytvorilo zasa zdanie, že sa tak stalo, pretože nie je čo skúmať, nie je čím sa zaoberať, že duša jednoducho nejestvuje. V najlepšom prípade sa v otázke duše odkazovalo na teológiu a kresťansky orientovanú filozofiu.

Novoveká filozofia, podobne ako neskôr psychológia, začala používať termín “duša” iba ako náhradu, označenie pre systém predstáv a mechanizmus ich spájania (Hume([ 1] , 213)), regulatívnu ideu (Kant ([ 2], 416, 417)) atď. Pre francúzske osvietenstvo je tiež charakteristická snaha o nové chápanie duše. Condillac ju identifikoval s pocitom ([3], 245), Helvétius s poznaním a schopnosťou myslenia ([4], 332, 354). J. Edwardsom počínajúc sa tiež vžilo presvedčenie, že pojem duše je vlastne zbytočný, keďže to čo pod ňou chápeme, sú vlastne “jej” vlastnosti a funkcie, ktorých subjektom nie je imateriálna substancia, ale samotný človek, resp. v materialistickom chápaní mozog.

Je zaujímavé, že to bola práve psychológia, na pôde ktorej sa v XX. storočí začalo o duši hovoriť znovu a v nových kontextoch. C. G. Jung sa svojou koncepciou duše ako subjektu vedomia a nevedomia ([ 5], 17 - 23) jednak priblížil klasickému aristotelovsko-tomistickému stanovisku, jednak vniesol do problematiky i pohľad nie veľmi vzdialený duchu racionalizmu a empirizmu. Ak totiž môžeme pozorovať určité prejavy psychiky, môžeme na ich základe predpokladať i existenciu subjektu takýchto prejavov, podobne, ako fyzika tiež na základe istých prejavov predpokladá existenciu (napríklad) subatomárnych častíc, ktoré sú vlastne tiež bežnými prostriedkami nepozorovateľné.

Jung i jeho nasledovníci (napr. A. Mindell) vyvolali diskusiu o probléme, ktorý sa zdal byť už prekonaný, hoci množstvo najmä kresťanských filozofov sa problematikou duše zaoberalo aj v tom čase. Možno napríklad nájsť množstvo styčných bodov Jungovej koncepcie a koncepcie H. Driescha.

Perspektívy

Je to práve zásluha Junga a Driescha, že sa v súčasnosti stále (i mimo) náboženských kruhov hovorí o fenoméne duše. Zdanlivo mŕtvy pojem sa odrazu ukazuje v novom svetle, v ktorom sa rysujú jeho nové perspektívy. I naďalej zostáva pojem duše dôležitý ako označenie, popri tom sa však ukazuje, že i jeho chápanie ako substancie alebo ako subjektu je hodné ďalšieho skúmania.

Najväčším problémom v súčasnom chápaní problematiky duše je problém dualizmu. Koncepcia človeka ako akejsi “zloženiny” dvoch viac či menej samostatných substancií, tela a duše, sa nám javí neudržateľná. Ak by bol medzi týmito dvoma substanciami naozaj taký výrazný ontologický rozdiel, je skutočne problematické vysvetliť podstatu ich vzájomného vzťahu. Nebude teda správnejšie domnievať sa, že môže jestvovať i iná rovina ich vzájomného vzťahu, než je tá, ktorá je založená na dualizme hmoty a ducha?

Novú rovinu vzťahu ponúka triadický model človeka, aký sa objavuje v kresťanskej, resp. biblickej antropológii (napr. C. Tresmontant ([6], 81 - 105)). Telo, duša a duch tu už netvoria tri oddelené, samostatné substancie, lež tri (hoci ontologicky rôzne) zložky jedinej substancie - človeka. Toto chápanie možno priblížiť spôsobom, kde telo, duša i duch stále tvoria toho istého jedného (konkrétneho) človeka, pravda vždy zobrazovaného z inej “strany”. Dušu pritom môžeme chápať ako psychiku v najširšom význame tohto slova – ako subjekt, zahŕňajúci vedomie i nevedomie, osobnosť človeka.

Takéto chápanie človeka nie je pritom samoúčelné. Duša ako subjekt psychiky, vedomia a nevedomia, má význam, ktorý sa môže ukázať i pri riešení parciálnych filozofických problémov. Napríklad pri zodpovedaní otázok objavujúcich sa v problematike identity človeka hrá duša významnú úlohu –iba ťažko totiž možno dosadiť čokoľvek iné (pamäť, telesné bytie...) za faktor garantujúci kontinuitu ľudského bytia, toho, že dvanásťročný Oliver je totožný s Oliverom dvadsaťšesťročným.

Takáto úloha duše je však iba príkladom, ukazujúcim šírku spektra možností, ktoré sa pri skúmaní duše objavujú a ešte iba objavia. Pretože, i napriek mnohotisícročnému jestvovaniu tohto pojmu v histórii ľudského poznania, sme pri jeho skúmaní opäť na začiatku. Ako vlastne stále. A nie iba v problematike duše.

Literatúra:

[1] Hume, D.: Traktát o ľudskej prirodzenosti. In: Antológia z diel filozofov V. Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava 1967.
[2] Kant, I.: Kritika čistého rozumu. Pravda, Bratislava 1979.
[3] de Condillac, E. B.: Rozprava o pocitoch. In: Antológia z diel filozofov V. Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava 1967.
[4] Helvétius, C. A.: O duchu. In: Antológia z diel filozofov V. Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava 1967.
[5] Jung, C. G.:Výbor z díla II. Nakladatelství T. Janečka, Brno 1997.
[6] Tresmontant, C.: Bible a antická tradice. Praha, Vyšehrad 1970.


EURÓPA | SLOVENSKO | BRATISLAVA


Poznámky a pripomienky k W3 stránke: filokrak@klemens.savba.sk

Copyright © 1999, Slovenské filozofické združenie a Filozofický ústav SAV
Stránku vytvoril - Peter Krákorník
 Stránka je optimalizovaná pre MS INTERNET EXPLORER 3.2 a vyššie verzie!