Štátny znak SR


ELEKTRONICKÝ SLOVNÍK SLOVENSKÝCH FILOZOFOV


Bakoš Vladimír | Balážová Jana | Bodár Ján | Bondy Egon | Brosz Pavel | Brožík Vladimír | Cibulka Josef | Cíger Juraj | Cirbes Vladimír | Clementis Vladimír | Cmorej Pavel | Čarnogurská Marina | Černík Václav | Červenka Jaromír | Dieška Jozef | Dubnička Ján | Dudáš Cyril | Farkašová Etela | Felber Stanislav | Filkorn Vojtech | Filo Ondrej | Filová Elena | Hanus Ladislav | Hodža Milan | Holata Ladislav | Hrušovský Igor | Jesenský Ján (Jessenius) z Velkej Jesene | Kánský Jiří | Kollár Karol | Komenský Ján Amos | Konštantín (Cyril) | Kopčok Andrej | Kops Jaromír | Kopsová Raisa | Koreň Jozef | Lajčiak Ján | Leško Vladimír | Losskij Nikolaj | Marcelli Miroslav | Martinka Jaroslav | Marušiak Martin | Masaryk Tomáš Garrigue | Mészáros Ondrej | Mihina František | Mirčuk Ivan | Münz Teodor | Novák Mirko | Osuský S. Štefan | Pichler Tibor | Polakovič Štefan | Riška Augustín | Sedová Tatiana | Siracký Andrej | Smreková Dagmar | Szántó Ladislav | Strinka Julius | Strýko Marcel | Stodola Aurel | Suchý Jiří | Šafárík Jozef Pavol | Šebestík Jan | Šefránek Ján | Šimečka Milan | Šrobár Vavro | Štúr Svätopluk | Šverma Jan | Švihran Július | Uher Ján | Valehrach-Schaefer Bohumil | Váross Marián | Várossová Elena | Viceník Jozef | Višňovský Emil | Wagner Ján | Zala Boris | Zigo Milan


Bakoš, Vladimír

23. 1. 1949 Bratislava

Absolvent Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe (1972; diz.: Karel Havlíček a Ľudovít Štúr /Pokus o nárys niektorých otázok ich diela a činnosti/; PhDr. 1976). Kandidátska dizertačnú prácu: Pozitivistické myslenie na Slovensku v medzivojnovom období (K vplyvom českej pozitivistickej filozofie v slovenskej kutúre; FU SAV, CSc. 1979). V rokoch 1992-1995 pôsobil vo funkcii podpredsedu SAV a koordinoval činnosť vedeckých pracovísk sociálnych a kultúrnych vied SAV.

Vo svojej vedeckovýskumnej činnosti venuje pozornosť širokej oblasti kultúrnych a myšlienkových dejín so sústredením na dejiny slovenského myslenia v 2O. storočí s osobitným zretežom na výskum slovensko-českých vzťahov.

Svoj výskum pôsobnosti a odozvy českej filozofie a vedy na Slovensku s osobitným zretežom na podoby pozitivistického myslenia publikoval v monografii: Filozofické myslenie na Slovensku v medzivojnovom období /1918-1938/(Bratislava 1988). V práci ukázal na špecifický ráz českého myslenia pozitivisticko-realistickej orientácie (J. Tvrdého a J. Krála), v ktorom je zretežný pokus korigovať ortodoxný pozitivizmus českej i európskej proveniencie (v chápaní metafyziky/ontológie i noetiky). V tomto smere aj zapôsobilo české myslenie v slovenskom prostredí, či už na žiakov J. Tvrdého (P. Brosza, K. Kattoša, S. Štúra), alebo kritických oponentov (I. Hrušovského). Dielu a mysleniu uvedených postáv ako aj vplyvu T.G.Masaryka (na S. Štúra, A. Štefánka), resp. ideí novopozitivizmu (u I. Hrušovského) venoval osobitnú pozornosť. Práca predstavuje prínos predovšetkým z hžadiska vecného a faktografického zmapovania problematiky.

Vlastné skúmanie zložitého procesu formovania podôb slovenského myslenia v prvej polovici dvadsiateho storočia sumarizoval v monografii Kapitoly z dejín slovenského myslenia (Bratislava 1995). Popri problematike pôsobnosti českého filozofického myslenia na Slovensku a jeho odozvy v slovenskom prostredí (najmä T.G. Masaryka, J.Tvrdého) a problematiky scientistickej iniciatívy vo vývine slovenskej vedy a filozofie v desaťročí 1937--1948 (osobitne aktivity Spolku pre vedeckú syntézu a filozofického scientizmu Igora Hrušovského), predstavuje vlastné jadro práce výskum problematiky národa a nacionalizmu. Konkrétne: ideových konfrontácií národného konzervativizmu s masarykovsky inšpirovaným pokrokárstvom, Masarykovho chápania slovenskej otázky, podôb ideológie čechoslovakizmu, kresťanského nacionalizmu ako štátotvornej ideológie Slovenského štátu, Tisovej koncepcie národa a nacionalizmu, dvoch koncepcií národa (ako etnicko-kultúrneho spoločenstva a štátno-politického /teritoriálneho/ celku) a ich premietnutia v dvoch podobách nacionalizmu, resp. v diametrálne odlišných kultúrnych a myšlienkových orientáciách.

Metodologicky je v jeho prácach znatežný príklon k pozitivistickej metóde v historiografii. Pri interpretácii dobových názorových koncepcií sa prejavuje jeho úsilie dať viac prehovoriť reči historických faktov a potlačiť vlastnú názorovú intervenciu do ich výkladu, aby sa nedopustil nadinterpretácie, ktorá sa v duchu a záujme vládnucej ideológie marx-leninizmu vyžadovala viac-menej aj od historikov filozofie. Zatiažčo ohraničenia spomenutej metodologickej a interpretačnej zdržanlivosti sa prejavili najmä v prvej jeho uvedenej monografii, v druhej sú jeho analýzy zretežne uvožnenejšie, ale pritom primerane interpretačne korektné a bádatežsky dôkladné. Autor sa oboma prácami a radom štúdií pokúsil revitalizovať tradičný kultúrno-historický prístup v slovenskej historiografii.

Bibliografia:

Monografie : Filozofické myslenie na Slovensku v medzivojnovom období (1918-1938), 1988; Kapitoly z dejín slovenského myslenia, 1995.

Zb. : Der Verein für die wissenschaftliche Philosophie in Bratislava, Wien-Berlin-Prag. Der Aufstieg der wissenschaftlichen Philosophie. Hrsg. von R. Haller und F. Stadler, 1993; Nation, Nationalism and Culture, Formen des nationalen Bewußtseins im Lichte zeitgenößischer Nationalismustheorien. Hrsg. von E. Schmidt-Hartmann, 1994; Two Concepts of the Nation and Two Forms of Nationalism, Language, Values and the Slovak Nation. Slovak Philosophical Studies 1. Ed. by T.Pichler and J.Gašparíková, 1994; Interdisciplinary research in the social sciences: issues of context, management, policy and methodology, Methodological Challenges of Interdisciplinary Research in the Social Sciences. J.Gašparíková, V.Bakoš, N. Pillay, C.H. Prinsloo (Eds.), 1996.

Späť na menu


Brosz, Pavel

5. 6. 1913 Altwaldorf.

Ako gymnaziálny profesor pôsobil v Ružomberku, v Bratislave (1937-40). Po vojne v SRN. Na FF UK v Bratislave obhájil dizertačnú prácu: Svetový a životný názor Jana Evangelistu Purkyněho (Praha 1938), v ktorej vykladal život, dielo a filozofické názory tejto osobnosti. Už v tejto práci sa prejavilo jeho akceptovanie niektorých filozofickách stanovísk (napr. v rozvrhu jednotlivých filozofických disciplín) českého filozofa, profesora bratislavskej univerzity Jozefa Tvrdého, medzi najbližších žiakov ktorého patril. O jeho filozofii napísal prácu: Svetový a životný názor Josefa Tvrdého (Rozbor a úvod do filozofie univ. prof. J. Tvrdého, vychovávateža mladej slovenskej filozofickej generácie. Bratislava 1938). V tejto monografii poskytol výklad diela a filozofického myslenia masarykovca J. Tvrdého vychádzajúc z jeho delenia filozofie (s osobitným zretežom na gnozeologickú problematiku -- podža neho je u Tvrdého platnosť poznania určená jeho subjektívnym objektivizmom, racionálnym empirizmom a realizmom; pravda je pre Tvrdého pojem vzťahový; platnosť poznania je relatívna), pričom sa obmedzil na vyčerpávajúci popis jeho názorov, avšak nezaujímal k nim vlastný kritický, či hodnotiaci postoj. Brosz sa nestal výraznejšou filozofickou osobnosťou a nepokračoval ďalej vo filozofickej tvorbe, ale spomedzi Tvrdého žiakov sa javí ako najväčšmi závislý na svojom učitežovi. Najlepším výrazom jeho úzkeho kontaktu s Tvrdým a jeho filozofickým dielom bola už spomenutá monografia (Tvrdý mu tiež ponúkol miesto asistenta, ktoré však neprijal a odišiel do školských služieb).

Po 2. svetovej vojne ho postihol osud príslušníka nedobrovožne vysídlenej nemeckej menšiny. Následne pôsobil pedagogicky v SRN a venoval sa dejinám Karpatských Nemcov na Slovensku.

Bibliografia:

Monografie : Svetový a životný názor Jana Evangelistu Purkyněho, 1938; Svetový a životný názor Josefa Tvrdého (Rozbor a úvod do filozofie univ. prof. J. Tvrdého, vychovávateža mladej slovenskej filozofickej generácie), 1938.

O ňom : Bakoš, V.: Filozofické myslenie na Slovensku v medzivojnovom období. Bratislava 1988, s. 84-85.

Späť na menu


Hrušovský, Igor

14. 4. 1907 Bánovce nad Bebravou,

18. 7. 1978 Bratislava.

Filozof, vedec a pedagóg. Prof., PhDr., RnDr., riadny člen ČSAV a SAV. Pracovník Univerzitnej knižnice v Bratislave (1931-1946), v povojnovom období pôsobil ako filozof na Univerzite Komenského a FU SAV v Bratislave (v rokoch 1946-1959 ako riaditež).

Odrazom jeho štúdia na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity a záujmu o teoretické otázky prírodných vied boli viaceré state publikované v 3O. rokoch v revue Bratislava. Na FF UK v Bratislave získal doktorát filozofie prácou Invencia a vývoj (1936). V druhej pol. 3O. rokov sa intenzívny záujem Hrušovského o najnovšie výdobytky logického pozitivizmu prejavil v celom rade štúdií a najmä v knižných prácach Teória vedy (1941) a Vývin vedeckého myslenia (1942), v ktorých oboznamoval slovenskú verejnosť s hlavnými princípmi modernej scientistickej filozofie. K propagácii a špeciálnovednej aplikácii tejto orientácie prispel aj ako predseda generačného združenia Vedecká syntéza (založeného r. 1937), na pôde ktorého mladí slovenskí vedci inšpirovaní ideou jednotnej vedy chceli v užšej spolupráci a koordinácii zexaktniť vedecké metódy jednotlivých (predovšetkým spoločenských) vied. Hrušovský formuloval metodologické predpoklady a teoretickú bázu tohto programového úsilia, ako ich inšpiroval rakúsky Viedenský krúžok, český štrukturalizmus a ruská "formálna" škola.

Po druhej svetovej vojne vstúpil na pôdu bratislavskej univerzity ako profesor filozofie a ako externý riaditež mal vežký podiež na založení Filozofického ústavu SAV (1946) ako aj filozofického časopisu SAVU (Philosophica Slovaca, potom pod meniacimi sa názvami, dnes: Filozofia), ktorého hlavným redaktorom bol vyše dvoch desaťročí (1946-1972).

Hrušovský sa polemicky vyrovnával s intuitívnym realizmom N.O. Losského (pôsobiaceho na Slovensku v r. 1942-1945) a jeho žiaka J. Diešku (knižne - Kritika intuitívneho realizmu, 1945). Prácou Engels ako filozof (1946) sa otvorene prihlásil k filozofii marxizmu-leninizmu, od ktorej si sžuboval nové podnety k rozvoju filozofického a vedeckého myslenia na Slovensku. Zároveň však zachovával väčšinu teoretických výdobytkov, ktoré mu priniesol jeho osobný intelektuálny vývoj v predchádzajúcom, "scientistickom" období, ako to dokumentujú práce: Francis Bacon a rozkvet anglickej filozofie (1945) a Problémy noetiky (1948). V prvej písal o zrode a rozvoji anglickej empirickej filozofie, v druhej riešil predovšetkým základné problémy všeobecnej metodológie a aktuálne otázky teórie poznania.

Od začiatku 50. rokov sa Hrušovský svojou vedeckou, pedagogickou i kultúrno-organizačnou aktivitou podiežal na "procese výstavby socialistickej spoločnosti". K šíreniu marxizmu-leninizmu prispel viacerými prácami, v ktorých sa venoval otázkam rozvoja vedy (Úloha vedy vo výstavbe socializmu, 1953, Filozofia a veda, 1955), ako aj otázkam spoločenského a myšlienkového vývinu (Dialektika spoločenského vývinu, 1949, Filozofia v dejinách triednych zápasov, 1952, Niektoré otázky gnozeológie, 1953). Od pol. 5O. rokov sa intenzívnejšie venoval dejinnofilozofickému výskumu, z ktorého publikoval práce: Tri iniciatívy v dejinách filozofie (1959), Z minulosti a súčasnosti filozofie (1961), Problémy, portréty, retrospektívy (1965). Inicioval a ako spoluautor sa podiežal na Kapitolách, resp. Prehžade dejín slovenskej filozofie (1957, 1965). Ako spoluautor a hlavný redaktor desaťzväzkovej Antológie z diel filozofov (1966-1977) významne prispel k vytváraniu predpokladov pre profesionálny rozvoj filozofie na Slovensku.

Od začiatku 6O. rokov Hrušovský uvedomele nadväzoval na vlastné intelektuálne úsilie nesúce sa v duchu filozofického scientizmu, ako bolo obsiahnuté vo vyššie uvedených prácach zo 4O. rokov. Výber z prác tohto obdobia priniesla knižná publikácia Kapitoly z teórie vedy (1968). V nasledujúcom období sa pokúšal syntetizovať vlastný teoreticko-filozofický vývoj a rozvíjať dialekticko-štrukturálnu koncepciu bytia a filozofie, a to vo viacerých štúdiách ako aj knižných prácach: Strukturation und Apperzeption des Konkreten (1966), Probleme der Philosophie / Problémy filozofie (1970), Dialektika bytia a kultúry (1975). Jeho intelektuálne úsilie bolo hamované mocensko-ideologickým tlakom a kritikou zo strany dogmatických marx-leninistov za asistencie ďalších oficiálnych marxistov. Jedným z "efektov" ich demagogickej kritiky "nemarxistických názorov" Hrušovského bolo aj to, že jeho posledne uvedená monografia ako aj súbor osobných reminiscenciií a filozofických esejí (Monológy a dialógy, 1980) mohli byť publikované iba v oklieštenej podobe. Z dochovaného rukopisu bola posmrtne vydaná jeho práca Dialektika bytia (1990).

Bibliografia:

Monografie : Invencia a vývoj, 1935; Teória vedy. Úvod do všeobecnej metodológie, 1941; Vývin vedeckého myslenia, 1942; Kritika intuitívneho realizmu, 1945; Francis Bacon a rozkvet anglickej filozofie, 1945; Engels ako filozof, 1946; Problémy noetiky, 1948; Dialektika spoločenského vývinu, 1949; Filozofia v dejinách triednych zápasov, 1952; Niektoré otázky gnozeológie, 1953; Filozofia a veda, 1955; Tri iniciatívy v dejinách filozofie, 1959; Z minulosti a súčasnosti filozofie, 1961; Problémy, portréty, retrospektívy, 1965; Strukturation und Apperzeption des Konkreten, 1966; Kapitoly z teórie vedy, 1968; Probleme der Philosophie/ Problémy filozofie, 1970; Dialektika bytia a kultúry, 1975; Dialektika biti in kulture, Ljubljana 1981; Monológy a dialógy, 1980; Dialektika bytia, 1990).

O ňom : Výberový zoznam hodnotiacich a životopisných čŕt o I. Hrušovskom. Filozofia 22, 1967, č. 2, s. 205; Várossová, E.: Teoretické iniciatívy I. Hrušovského. Filozofia 22, 1967, č. 2, s. 113-127; Wild, A.: Iniciatívy diela I. Hrušovského v kontexte vývoja slovenskej filozofie. Filozofia 32, 1977, č. 2; Filkorn, V.: Teória vedy I. Hrušovského. Filozofia 42, 1987, č. 4, s. 424-434; Zigo, M.: K niektorým otázkam myslitežského vývinu I. Hrušovského. Filozofia 42, 1987, č. 4, s. 435-447; Bakoš, V.: Hrušovského úsilie o konštitúciu vedeckej filozofie. Filozofia 42, 1987, č. 4, s. 448-459; Výberová bibliografia akademika I. Hrušovského. Filozofia 42, 1987, č. 4, s. 460-461; Bakoš, V.: Úsilie o konštitúciu vedeckej filozofie a metodológie. In: Filozofické myslenie na Slovensku v medzivojnovom období. Bratislava 1988, s. 167-199; Bakoš, V.: Filozofický scientizmus I. Hrušovského. In: Kapitoly z dejín slovenského myslenia. Bratislava 1995, s. 82-98; Bodnár, J.: Od problému invencie k dialektike bytia. In: Hrušovský, I., Dialektika bytia. Bratislava 1990, s. 5-48.

Späť na menu


Koreň, Jozef

7. 12. 1887 Ružomberok,

15. 7. 1969 Prešov.

Stredoškolský profesor. Štúdium teológie absolvoval v Bratislave (1908-1912) a v Edinburghu (1913). Po roku 1919 pôsobil pedagogicky v strednom školstve v Prešove (prechodne v Banskej Štiavnici). K rozvoju slovenskej kultúry a vzdelanosti prispel predovšetkým svojou učebnicovou tvorbou.

Významná bola (medzi vydaniami Logík F. Krejčího a J. Tvrdého) najmä Koreňova stredoškolská učebnica Logika I-II, ktorá vyšla v Prešove roku 1923. Poskytuje výklad klasickej logiky v rozčlenení na časť elementárnu a metodologickú. Opieral sa o práce viacerých európskych filozofov (W. Wundta, J. St. Milla, čiastočne Curtiusa, Überwega, Jevonsa a H. Spencera). Logiku, ktorej ideálom je "čistá objektivita myslenia", chápal ako normatívnu vedu, ktorá stanovuje zákony, ktorými sa má riadiť vecné myslenie, aby bolo správne. Koreň v uvedenej práci zdôrazňoval, že vedecké bádanie sa obmedzuje na skúsenosť a poznanie, ktoré chce prekročiť hranice skúsenosti naráža na protirečenia. Rozhraničil kompetenciu vedy a filozofie: kládol predel medzi vedu a metafyziku, rozdežujúc otázky poznania na otázky, ktoré sa vyskytujú v hraniciach skúsenosti a tie, ktoré sa "ponúkajú" až za jej hranicami, t.j. v metafyzickej oblasti. Takéto rozhraničenie mu umožnilo uznať oprávnenosť viery. Pozitivistické hžadisko v oblasti vedy tak spájal s uznaním oprávnenosti hžadiska náboženského vo veciach viery.

Koreňa možno považovať za významného propagátora vedeckého spôsobu myslenia ovplyvneného európskym pozitivizmom. Osobitný význam malo šírenie takejto intelektuálnej orientácie na pôde slovenského stredného školstva. Koreň sa však nestal profesionálnym filozofom. Publikačne prispel k rozvoju slovenského školstva a vzdelanosti učebnicami slovenskej literatúry a jazyka a do jazykovednej problematiky (prácou Základné otázky jazykovedy, Prešov 1940). Tento záujem ho priviedol k tematizácii problematiky vzťahu myslenia a reči v práci Myslenie a reč. Rozprava historická a teoretická I-II (1946-1953), ktorá však zostala v autorskom rukopise.

Bibliografia:

Monografie : Logika I-II, 1923; Ilustrované dejiny slovenskej literatúry, 1921; Veta a rozbor vetný, 1937; Základné otázky jazykovedy, 1940.

O ňom : Bakoš, V.: Filozofické myslenie na Slovensku v medzivojnovom období. Bratislava 1988, s. 94-96; Antologie z dějin českého a slovenského filozofického myšlení. Praha 1989, s. 709-716 (medailón s ukážkou z tvorby); Červenka, J.: Prešovské Evanjelické kolégium v dejinách filozofie. In: Sborník prác profesorov ev. kolegiálneho gymnázia. Prešov 1940, s. 136.

Späť na menu


Cirbes, Vladimír

21. 9. 1926, Rybník, okr. Rimavská Sobota

Gymnaziálne štúdium začal v Rimavskej Sobote, neskôr po Viedenskej arbitráži pokračoval a ukončil maturitu v Tisovci. Vysokoškolské štúdium začal v Bratislave (požnohospodársky odbor SVŠT) (1945) a dokončil na bývalej Vysokej škole požnohospodárskeho s lesníckeho inžinierstva v Košiciach (1949). V rokoch 1950 - 1952 bol vedúcim Ústavu spoločenských naúk na Lekárskej fakulte v Košiciach, v rokoch 1952 - 1958 vedúci Katedry marxizmu - leninizmu pre vysoké školy v Košiciach, v rokoch 1958 - 1970 vedúci rovnomennej katedry na VŠT a v rokoch 1970 - 1971 riaditeľ ÚML VŠT v Košiciach. V rokoch 1971 - 1975 podpredseda KNV v Kočiciach.

V r. 1962 získal vedeckú hodnosť kandidáta filozofických vied, od r. 1963 je docentom a v r. 1970 bol menovaný za mimoriadneho profesora. V r. 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave a bol vymenovaný za člena korešpondenta SAV, v r. 1977 za člena korešpondenta ČSAV, v r.1980 za akademika SAV, v r. 1982 za akademika ČSAV. Naďalej pracoval v mnohých riadiacich funkciách, napr. ako člen predsedníctva SAV (1975 - 1989), podpredseda SAV (1983 - 1989), riaditež Ústavu filozofie a sociológie SAV (1979 - 1988), člen prezídia ČSAV (1983 - 1987 a 1988 - 1989) a pod.

Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol V. Cirbes odmenený medailou Vzorný učitež (1965), Čestnou plaketou Ľ. Štúra SAV (1976), Národnou cenou SSR (1980), Čestnou zlatou plaketou F. Palackého za zásluhy v spoločenských vedách (1981), Striebornou medailou SAV (1986) a Prezídium ČSAV mu udelilo Striebornú plaketu za zásluhy o vedu a žudstvo (1986).

Výrazne sa podiežal na organizácii vedeckého výskumu SAV a ČSAV, bol školiteľom ašpirantov, člen a predseda komisií pre obhajoby kandidátskych dizertačných prác a doktorských prác (DrSc), koordinátor vedecko-výskumných úloh a pod. Zúčastnil sa medzinárodných politologických kongresov v Edinburgu (1976), v Moskve (1979), svetových sociologických kongresov v Uppsale (1978), v Mexiku (1982) a na Svetovom filozofickom kongrese v Montreale (1983).

Vedecká a odborná činnosť C. svojou polytematičnosťou bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Teoretický a metodologický základ jeho vedeckej činnosti tvorila Marxova dialektika a materialistická koncepcia spoločnosti a človeka. V oblasti filozofie sústredil pozornosť najmä na špecifiká a zákonitosti spoločenských zmien, dialektiky sociálno-ekonomického a vedecko-technického rozvoja, metodologické problémy spoločenských vied (východísk interdisciplinárneho a komplexného výskumu); v oblasti sociológie sústredil svoju pozornosť na problematiku zmeny sociálnej štruktúry na Slovensku a zmien vo vedomí žudí, teoretické a metodologické otázky sociálneho rozvoja, špecifík sociálnej sféry a otázok sociálneho prognózovania; v oblasti pedagogiky sústredil pozornosť na analýzu mladej generácie, jej výchovy, spoločenského postavenia,technickej tvorivosti, jej adaptability v procese jej zaraďovania do života a pod.

Bibligrafia :

Monografie : Je autorom a spoluautorm monografií: Úvod do marxistickej filozofie. Košice 1956; Vyučovanie fyziky a vedecký svetonázor. Bratislava 1963, 1974 (spoluautor V. Hajko); Občianske obrady a slávnosti. Košice 1975; Socialistické Slovensko. Bratislava 1978 (vedecký redaktor či spoluautor); Filozoficko-metodologické východiská spoločenských vied. Bratislava 1987 (vedecký redaktor a spoluautor); Sociálny rozvoj Slovenska v podmienkach socializmu. Bratislava 1989 (vedecký redaktor a spoluautor). Sb: Problematika ideových a politických postojov vysokoškolskej mládeže. Niektoré výsledky sociológie mládeže na Slovensku, Bratislava 1969; Die Entwicklung der Soziologie in der CSSR, Jahrbuch der Soziologie und Sozialpolitik, Berlín 1983 (spoluautor R. Richta); Sociálno-triedna štruktúra a jej funkcie v sociálnom rozvoji, Úlohy sociálneho rozvoja v rozvinutej socialistickej spoločnosti, Bratislava 1985; Rozvoj spoločenských vied a pedagogika, O aktuálnych úlohách spoločenských vied, Bratislava 1985; Aktivnaja rož sociažnoj sfery v realizacii strategii uskorenija, Aktuažnyie problemy perestrojki v SSSR i ČSSR, Moskva 1988; Theoretical starting of the research of the process of raprochement of the country and town, Urbanrural relationship the framework of development processes, Roma 1989.

ČP: Za vyššiu efektívnosť filozofického bádania, Filozofia 1985; Postavenie a úlohy spoločenských vied v kontexte stratégie urýchlenia, Sociológia 1987.

C. okrem uvedených monografií je autorom takmer 300 štúdií a odborných článkov vo vedeckých a odborných časopisoch, ďalej článkov publicistickej a popularizátorskej povahy uverejnených v rôznych denníkoch a popularizačných časopisoch.

Späť na menu


Dieška, Jozef

5. 4. 1913 Dolná Lehota

15.3.1995 Dayton

Jozef Dieška vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave (1936 - 1940) a zostal na nej pôsobiť aj po ukončení štúdia, kde ho v roku 1943 ho vymenovali za docenta. V rokoch 1945 - 1947 pracoval zároveň ako zodpovedný redaktor Filozofického zborníka MS a angažoval sa aj politicky. Po roku 1945 sa na pôde Strany slobody usiloval o vytvorenie jednotného ideového frontu, ktorý by na báze filozofie humanity, kresťanskej morálky a demokratických zásad dokázal zabrániť prieniku marxizmu do slovenského spoločenského a duchovného života. V roku 1948 opustil Československo a pôsobil najskôr na University od Georgetown a od roku 1954 na University of Dayton v Ohio v USA. V Amerike sa venoval predovšetkým gnozeologickej problematike a otázkam filozofie vedy a pôsobil vo Výbore pre slobodné Česko-Slovensko v USA.

Pôvodne Diešku ovplyvnili myšlienky českého filozofa Jozefa Tvrdého, ktorý pôsobil na bratislavskej univerzite v rokoch 1926 - 1938 ako profesor filozofie a psychológie. Po odchode českých pedagógov zo Slovenska (na prelome rokov 1938 - 1939) sa od ich pozitivizmom a kritickým realizmom inšpirovanej orientácie odklonil a prejavil mimoriadne zaujatie pre myšlienky petrohradského profesora Nikolaja O. Losského, ktorý žil po emigrácii v Prahe a v roku 1942 prišiel prednášať filozofiu do Bratislavy.

Dieška sa stal počas trojročného pobytu profesora Losského nielen jeho univerzitným asistentom, prekladatežom, propagátorom jeho intuitivistického systému "ideál-realizmu", usiloval sa však jeho myšlienky ďalej rozvíjať, oprieť o modernejšie argumenty a ukázať možnosť ich uplatnenia v slovenskom prostredí. Ako vyplýva z hlavnej práce jeho slovenského obdobia Kritický či intuitívny realizmus (1944), Dieška označil za dominantnú tendenciu vo vývine filozofického myslenia, ktorá sa priklonila k realistickému stanovisku, a považoval za teoreticky opodstatnené gnozeologické koncepcie hlásajúce bezprostredné poznávanie predmetov vonkajšieho sveta prostredníctvom intuitície. Intuitivizmus podža jeho názoru umožňuje prekonať idealizmus a vedie k dôslednému realizmu.

V obhajovaní Losského koncepie i hodnotových a etických súvislostí, ktoré pramenili z jej kresťanského zakotvenia, pokračoval Dieška aj po roku 1945, kedy profesor Losskij po príchode sovietskych vojsk do Bratislavy emigroval ďalej smerom na západ. Inicioval polemiku o charaktere poznávania na pôde slovenskej filozofie, pričom sa zameral na kritiku kritickorealistickej interpretácie poznávania, ale aj pozitivizmu i dialektického materializmu, vrátane ich širších teoretických základov. Takzvaný "spor o noetický realizmus" medzi zástancami intitívneho realizmu na jednej strane a scientisticky orientovanými filozofmi Igorom Hrušovským a Stanislavom Felberom na strane druhej vrcholil na stránkach odbornej i dennej tlače v roku 1946.

V súvislosti so slovenským obdobím J. Diešku je však potrebné dotknúť sa i jeho ďalšej myšlienovej aktivity. Na ilustáciu jeho postojov môže slúžiť napríklad štúdia Filozofické základy nacionalizmu z roku 1943 v ktorej upozorňuje, že totalitný nacionalizmus je v zásadnom rozpore s kresťanským svetonáhžadom, vedie spoločenskému egoizmu, šovinizmu, rasovej nenávisti a vojnovým konfliktom. V roku 1946 v článku Filozofia humanity v politickom živote vyvetžuje svoje poňatie filozofie humanity, za ktorej realizáciu považuje uplatňovanie demokrackých princípov v živote jednotlivca i kolektívu. Filozofia humanity môže podža neho všetkých spojiť ideami kolektívnej žudskosti, spolupráce, lásky a pokoja, odmietaním revolúcie a krajných koncepcií v politike, náboženstve, vede i umení. Práve preto je jej priradená každá skutočná demokracia ako politická ideológia a organizačná spoločenská forma.

Bibliografia:

Monografie: Praktická psychológia, 1942; Kritický či intuitívny realizmus, 1944; Nikolaj O. Lossky and his Phlilosophy, 1961; Naturalistic Humanism - The Crisis of the American Spiritualness, 1962;

ČP : K otázke kresťanskej filozofie, Kultúra 1943; Problém intuitivizmu s súčasnej noetike, Filozofický zborník, 1943; Filozofia na viedenskej univerzite, Filozofický zborník, 1943; Filozofické základy nacionalizmu, Filozofický zborník, 1943; Kritický či intuitívny realizmus, Filozofický zborník, 1944; Niekožko poznámok k diskusii o noetický realizmus u nás, Filozofický zborník, 1946; Výhžady slovenskej filozofie, jej úskalia a budúcnosť, Filozofický zborník, 1946; 100 rokov filozofie marxizmu; Filozofický zborník, 1946; Problém noetického realizmu v Leninovom diele materializmus empiriokriticizmus, Filozofický zborník, 1946; O našej súčasnej filozofii, Slovenský rozhlas 1943; Filozofia humanity v politickom živote, Nové prúdy 1946; Politické strany a svetonáhžad, Nové prúdy 1946;

Literatúra : Milan. Strhan: Slovakia and Slovaks,1994; Blanka Šulavíková: K sporu o poznanie v slovenskej filozofii štyridsiatych rokov, Filozofia 1986;

Autorka hesla : Blanka Šulavíková

Späť na menu


Stodola, Aurel

10. 5. 1859 Liptovský Mikuláš

25. 12. 1942 Curych

A. Stodola po štúdiách na reálke v Levoči študoval na technike v Budapešti, odkiaž pokračoval v štúdiu na strojníckom odbore polytechniky v Curychu a na vysokej škole technickej v Charlotenburgu. Filozofiu (metafyziku, logiku a psychológiu) študoval v Curychu, v Berlíne a na Sorbonne. Po ukončení štúdií krátko pracoval v Prahe a v r. 1892 odišiel na pozvanie do Curychu, kde prednášal až do svojho odchodu do dôchodku na katedre stavby strojov na Vysokej škole technickej. Za svoje dlhoročné výskumy a objavné práce v oblasti technických vied bol menovaný členom korešpodentom Francúzskej akadémie vied, v r. 1940 bol ocenený významnou poctou v oblasti technických vied - zlatou medailou J. Watta. Jeho vedecké výskumy vysoko hodnotil aj A.Eistein.

V oblasti filozofie svoju pozornosť zameral na filozofické domyslenie problémov súdobých fyzikálnych teórii, predovšetkým teórie relativity , a biologických teórií, najmä Drieschovho vitalizmu. Podstatná časť jeho filozofických úvah však patrila sociálnej problematike. Stodola sa usiloval objasniť úlohu techniky v rozvoji civilizácie, najmä jej vplyv na sociálny život.

Bibliografia :

Monografia : Gedanken zur einer Weltanschauung vom Standpukte des Ingenieurs. Berlín 1932;

Zb. : Antologie z dějin českého a slovenského filozofického myšlení. (od r.1848 do r.1948) Praha 1989

Späť na menu


Felber, Stanislav

7. 5. 1905 Praha

27. 10. 1956 Bratislava

Stanislav Felber absolvoval v roku 1929 Prírodovedeckú fakultu KU v Prahe a krátky čas pôsobil ako stredoškolský profesor v Tábore. Od roku 1930 žil a pracoval na Slovensku; najskôr vykonával svoje pôvodné povolanie v Prešove, kde vyučoval matematiku a fyziku, po roku 1946 sa stal vedeckým pracovníkom novozaloženého Filozofického ústavu SAVU v Bratislave a filozofii sa venoval profesionálne.

Súčasníci ho charakterizovali ako osobnosť so širokými záujmami, s hlbokými vedomosťami z oblasti dejín filozofie, psychológie, literatúry a znalca orientálnych jazykov. Celým jeho životom sa tiahol záujem o filozofické otázky prírodných vied, fyziky a matematiky zvlášť.

Zdrojom Felberových inšpirácií v čase jeho pedagogickej praxe boli predovšetkým práce novopozitivistov. Svedčia o tom jeho ranné štúdie, z ktorých prvá bola publikovaná v roku 1940 pod názvom Základy matematiky. Oboznámený s vtedajšími európskymi koncepciami sa usiloval prispieť ku konštituovaniu exaktnej vedeckej metodológie. V štúdii Existencia z roku 1944 hovoril o potrebe eliminovať z vedy nevedecké pojmy i metódy. Vedu je podža neho potrebné budovať na základe formalistickej metódy, spočívajúcej v presnom opise pozorovaných javov a vyhžadávaní ich matematického vyjadrenia. Felber však neprijal radikálny novopozitivistický scientizmus s jeho redukcionizmom a tvrdil, že metafyzické pojmy je síce nevyhnutné vylúčiť z prírodných vied, ale na pôde filozofie sú zmysluplné. Hoci existencia vonkajšieho sveta podža jeho názoru nedá dokázať, pretože je empiricky neverifikovatežná, "hypoteticky možno tvrdiť, že predmety existujú samy osebe a že sú príčinami našich vnemov. Z filozofického hžadiska je teda nezávislá existencia vonkajšieho sveta opodstatneným predpokladom." Podobne, ako nemecký filozof Nicolai Hartmann, hovoril o "reprezentácii" objektu v žudskom vedomí.

Spomenutý realistický gnozeologický predpoklad bol základným východiskom Felberových argumentácií v tzv. "spore o charakter poznávania", ktorý sa odohral v slovenskej filozofii štyridsiatych rokov. Išlo o názorové strety s intuitivistickou koncepciou poznávania, ktorú od roku 1942 prednášal na bratislavskej univerzite ruský filozof Nikolaj O. Losskij. Losského intuitivistická interpretácia poznávacieho aktu ako "nazerania predmetov v originále", narážala na scientistické cítenie S. Felbera. Spolu s rovnako pozitivizmom odchovaným filozofom Igorom Hrušovským viedol so zástancami tejto koncepcie ostré polemiky.

S. Felber sa zapojil do protifašistického odboja a po roku 1946 sa jeho pozornosť rozšírila z oblasti problémov prírodných vied, logiky a gnozeológie aj na otázky svetonáhžadové. Stal sa profesionálnym vedeckým pracovníkom v oblasti filozofie a jedným z hlavných autorov článkov i redaktorom nového filozofického časopisu Philosophica Slovaca. Po integrácii niektorých prvkov materialistickej koncepcie sa postupne celkom priklonil k stanoviskám marxistickej filozofie, ktorá sa v nasledujúcom období na Slovensku etablovala. V roku 1948 vyšla jeho kniha Vedomie a podvedomie, koncipovaná ako filozofia psychológie, zameraná na dokazovanie objektívnej zákonitosti duševných procesov a materiálnej podmienenosti žudskej psychiky. V tomto čase Felber ešte pokračoval aj v rozvíjaní svojho pôvodného záujmu štúdiami Použitie a správnosť matematických viet a Logika a skutočnosť. Po roku 1948 však venoval mnoho energie propagácii a popularizácii, kritike ideológie slovenského štátu a náboženských ideí. Ucelenejší obraz o jeho zameraní v tomto čase môžeme nájsť v jeho monografii Veda a náboženstvo. Počas posledných desiatich rokov svojho života sa ale neustále vracal aj k rozpísanej knihe Filozofia matematiky. Táto jeho práca napokon nie celkom dotiahnutá vyšla až tri roky po jeho predčasnej smrti, ktorej podžahol v októbri 1956.

Bibliografia :

Monografie : Vedomie a podvedomie 1948; Ján Bayer, slovenský baconista XVII. storočia 1953; Veda a náboženstvo, 1958; Filozofia matematiky 1959;

ČP : Základy matematiky, Filozofický zborník MS 1940; Príčinnosť a slobodná vôža, Filozofický zborník MS 1942; Metafyzika a prírodné vedy, Filozofický zborník MS 1943; Existencia, Filozofický zborník MS 1944; Reálny svet a jeho poznávanie, Philosophica Slovaca 1946; N.O.Losskij, Absolútne kritérium pravdy, Philosophica Slovaca 1946; Použitie a správnosť matematických viet, Philosophica Slovaca 1947-48; J. Dieška, Kritický či intuitívny realizmus, Philosophica Slovaca 1947-48; F. Engels, Dialektika prírody, Philosophica Slovaca 1947-48; Vedecké zákony, Filozofický časopis 1953; Pojem vývinu, Slovenský filozofický časopis 1956; Podstata matematiky, Slovenský filozofický časopis 1956; Základné matematické pojmy, Slovenský filozofický časopis 1957;

Zb. : Logika a skutočnosť, Zborník SVŠHU 1948. Filozofické myslenie prešovskej školy, Kapitoly z dejín slovenskej filozofie (spoluautor), 1957;

Literatúra o ňom : Vojtech Filkorn: Úvod ku knihe S. Felber: Filozofia matematiky, 1959;
Teodor Münz: Marxistické vyústenie filozofie Stanislava Felbera, Filozofia 1979; Blanka Šulavíková: Intuitívny realizmus a jeho kritika v prácach Igora Hrušovského a Stanislava Felbera, Filozofia 1884; Vladimír Bakoš: Filozofické myslenie na Slovensku v medzivojnovom období, 1988;

Autorka hesla : Blanka Šulavíková

Späť na menu


Štúr, Svätopluk

24. 1. 1901 Hodslavice, okr. Nový Jičín

12. 2. 1981 Bratislava

O niektorých filozofoch sa vraví, že nemali život, pretože žili vo svojom myslení a vo svojich spisoch. O Svätoplukovi Štúrovi to neplatí: čo myslel, to žil. Život a myslenie, život a písanie neboli oddelenými svetmi. Patrí k zakladatežom slovenského filozofického myslenia v dvadsiatom storočí. Maturoval na reálnom gymnáziu v Novom Jičíne (1919). V rokoch 1919-1920 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej u Z. Nejedlého a J. B. Foerstera a v rokoch 1932-1936 filozofiu u J. Tvrdého na Filozofickej fakulte Komenského univerzity v Bratislave. V rokoch 1919-1920 bol pracovníkom Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, v rokoch 1921-1936 Slovenskej banky v Bratislave, v rokoch 1937-1940 pôsobil ako vedecký tajomník Učenej spoločnosti Šafárikovej, potom bol až do konca vojny vzhžadom na svoj politický postoj nezamestnaný. Po skončení Druhej svetovej vojny pôsobil na Filozofickej fakulte UK ako docent a od roku 1946 ako profesor filozofie. V roku 1950 bol prinútený odísť z univerzity a prijať miesto pracovníka Univerzitnej knižnice v Bratislave, kde pôsobil až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1961. V roku 1968 sa na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského vrátil a v rokoch 1969-1970 prednášal dejiny filozofie.

Život Svätopluka Štúra bol periodizovaný rytmom historických udalostí. Každý dejinný medzník preňho znamenal raz otvorenie a potom zas zatvorenie priestoru pôsobenia. Príchody a nútené odchody z Filozofickej fakulty UK sa striedali. Jeho práce boli zhodou okolností napísané, alebo ešte presnejšie zverejnené, vždy buď bezprostredne pred alebo po udalostiach symbolizujúcich historický medzník, a takto sa im nedostával primeraný priestor na rozvinutie hĺbkového pôsobenia. Nútený odchod z akademickej pôdy však neznamenal koniec jeho myslitežskej aktivity: svedčí o tom rozsiahla pozostalosť.

Jeho filozofické myslenie sa formovalo pretavovaním vplyvu Masarykovej realistickej filozofie, dyadickej filozofie duchovných foriem Benedetta Croceho ako aj podnetov zo skladobnej filozofie J.L. Fischera. Snažil sa o kritické oboznámenie sa s dobovým filozofickým dianím v celej jeho šírke: reflektoval "logicizmus a matematizmus", filozofiu hodnôt, fenomenológiu, intuicionizmus a Heideggerovu filozofiu existencie. Hlboko naňho zapôsobila práca Alexisa Carrela Človek tvor neznámy.

Svätopluka Štúra zaujímal komplexný výklad života. Oboznamoval sa s dobovými ponukami a hžadal svoju vlastnú. Žil v dobe, ktorá bola naplnená nielen myšlienkovými ale aj politickými iracionalizmami, iracionalizmami, ktoré viedli k nepredstavitežným tragédiám a obrovským žudským obetiam. Mal vyvinutý zmysel pre intelektuálnu zodpovednosť a riadil sa ním. Bol presvedčený, že nesprávne, zhubné, žudskosť ohrozujúce životné praxe majú svoj základ v chybnom poznávaní a v nesprávnej teórii života. Nájsť tú správnu bolo jeho filozofickou ctižiadosťou, kritizovať tie nesprávne filozofickým imperatívom. Rozprava o živote obsahuje jeho teóriu harmonickej "výstavby života", t.j. tú správnu teóriu. Nemecká vôža k moci a Marxisticko-leninská vôža k moci kritiku tých nesprávnych. Svätopluk Štúr bol presvedčený o poslaní filozofie a filozofa, t.j. vzdelanca a intelektuála. Vzdelanie nepokladal za morálne neutrálne vlastníctvo duchovných statkov. Zaväzovalo. Zaväzovalo k dozoru nad vožbou "správnych", t.j. humánnych a vylučovaniu ahumánnych "gangsterských" ideí a ideológií. Filozof je v Štúrovom chápaní pozorným sledovatežom diania, syntetickým myslitežom, vedcom-nešpecialistom, ktorý neprodukuje bezprostredne inštrumentálne poznanie. Je svojím spôsobom metavedcom, ktorý dbá o správne, kompetenčne adekvátne radenie poznávacích funkcií, o organické zaradenie novozískaných vedeckých poznatkov do usporiadaného celku žudského poznania a takto čelí ich nekompetentnému použitiu, t.j. konieckoncov zneužitiu. Dbá predovšetkým o to, aby sa zo zvláštneho nestalo všeobecné, aby časť neuzurpovala status celku, aby sa partikulárne netotalizovalo, aby časť a celok boli vo vyváženom vzájomne prospešnom pomere. Filozof sa mu javil ako správca poznania na základe zásady imanentného humanizmu.

Filozofický prínos Svätopluka Štúra reprezentujú koncepty harmonickej výstavby života a poriadkovej racionality ako aj koncepcia o poslaní a morálnej viazanosti intelektuála. Svoju filozofiu sa snažil ukotviť aj v tradícii slovenského národoobrodeneckého myslenia (Zmysel slovenského obrodenia).

Bibliografia :

Monografie : K logickým problémom súčasnej filozofie, Bratislava 1936; Problém transcendentna v súčasnej filozofii, Bratislava 1938; Rozprava o živote, Bratislava 1946; Zmysel slovenského obrodenia, Liptovský Mikuláš 1948; Nemecká vôža k moci, Bratislava 1967 Marxisticko-leninská vôža k moci, Bratislava 1991.

ČP : Horská sonáta, Prúdy 1929; Teleologia ako forma vedeckého poznania?, Prúdy 1932; Zrada života, Prúdy 1933; Benedetto Croce a súčasná filozofia, Prúdy 1934; O dnešnom rozvrate myšlienkovom, Prúdy 1936; T.G.Masaryk odchádza, Prúdy 1937; Obrodenecká koncepcia źudovíta Štúra, Philosophica Slovaca 1946;Problematika človeka našej doby, Filozofia 1968; Československá filozofia dejín, Filozofia 1969; Protipóly umenia 20. storočia, Filozofia 1969.

Rukopisy v pozostalosti : Hovory s mládežou, Filozofia života, Zápasy a scestia moderného človeka.

Literatúra o ňom : Antologie z dějin českého a slovenského filozofického myšlení, Praha 1989; V. Bakoš: Filozofické myslenie na Slovensku v medzivojnovom období, 1988; V. Bakoš - T. Pichler: Hžadanie myšlienkovej syntézy v diele Svätopluka Štúra, Filozofia 1981; Kapitoly z dejín slovenskej filozofie, Bratislava 1957; Prehžad dejín slovenskej filozofie, Bratislava 1965; T. Pichler: Miesto a význam slovenského národného obrodenia vo filozofickej tvorbe S.Štúra, Filozofia 1986; T. Pichler: Kritický realizmus v povojnových rokoch, Filozofia 1988; T. Pichler: Humanitné a realistické myslenie T.G. Masaryka a Svätopluk Štúr, Filozofia 1990; E. Várossová: Úvod k: Marxisticko-leninská vôža k moci, 1991; M. Zágoršeková: Versuch einer strukturalistischen Konzeption des Menschen bei Svätopluk Štúr, Zb. FFUK Philosophica II, 1970.

Autor hesla : Tibor Pichler

Späť na menu


Strýko, Marcel

22. 6. 1955 Zborov, okres Bardejov

3. 12. 1994 Košice

Bol samorastlým filozom. Okrem toho bol maliar, básnik, hudobník a spisovatež. Vyštudoval elektrotechnickú priemyslovku, maturoval v roku 1974, v Košiciach. Po predčasnom návrate z vojenskej prezenčnej služby pracoval v Československej televízii v Košiciach ako technik. Ako mladý človek vežmi intenzívne prežíval revoltu proti sociálnej a politickej lži. Na strednej škole nosil na kabáte odznak s písmenom Z, a na otázky hrdo vysvetlova, že znak Z znamená: Za vlastný život. A od tohoto postoja nikdy nepopustil. V roku 1978 založil hudobnú skupinu Nace, pre ktorú písal texty piesní, spočiatku používali aj meno: Lesní vtáci, ktoré bolo vežmi výstižné pre ich životné postoje. V osemdesiatych rokoch sa zoznámil v Prahe s okruhom filozofov, a teológov, ktorí poriadali bytové prednášky a semináre. Dlhé roky navštevoval prednášky M. Machovca, M Balabána, stretol sa i s kardinálom Tomáškom. Zvlášť sa však spriatelil s Egonom Bondym. Participoval na vydávaní samizdatov prevažne literárnych. Jeho obdivuhodné filozofické dielo zostalo poväčšine v rukopisoch, vyšlo až po jeho smrti. Po angažovaní sa v spoločnosti žudí okolo Charty 77, musel v roku 1987 odísť z televízie a pracoval ako traťový robotník na železnici.

Celý svoj dospelý život intenzívne tvoril. Podža jeho vlastnej interpretácie nežil pre umenie, ale umením, nefilozofoval, či nezaoberal sa filozofiou, ale ju žil. Filozofická téma sa mu prechádzala po izbe, podobne aj s náboženstvom .Akákožvek náuka mu bola: ako noty bez trúby, mrtva a nezmyselná. Spájal myšlienky kresťanstva, s myšlienkami zen budhizmu, obdivoval Chasidov, v meditácii maloval, písal básne, prézy a filozofické texty. Filozofia, ktorá je vybudovaná na hlbokej náboženskej viere, je filozofiou žudského života a žudského sveta. Je podivuhodné, ako , pri značnej systémovej odlišnosti, má ten istý základ ako filozofia Milana Šimečku. Vnútornú koherentnosť myšlienkového sveta československého filozofického disentu akoby vyvierala z viacerých prameňov a stretávala sa v základnych systémových riešeniach koncepcie individuálneho života, noetiky a etiky.

Od začiatku Novembra 1997 bol v čele košického diania, dostal sa do parlamentu a utrpel hlbokú dezilúziu z nemohúcnosti presadiť v politike svoje čisté a dokonalé vízie. Okolo víťazili iné kategórie. Na vernisáži jeho obrazov a predstavovaní dvoch kníh jeho tvorby, ktoré boli vydané po jeho smrti, povedal E. Bondy, že keď ho spoznal, bol už Strýko zrelým filozofom. O svojich odlišnostiach vo filozofickej percepcii a interpretácii sa tolerantne bavili a v základnom rozmere žudského života sa aj perfektne dohodli. Totiž v tom, že život má človek presne taký, aký si ho vytvorí. Umenie je tvorba a to sa rovná život, filozofia je tvorba a to sa rovná život, mažovanie ..atď. Je to náročná filozofická koncepcia života. Marcel Strýko sa s ňou nedožil štyridsiatky...

Bibliografia :

Monografie : M. Strýko 1996, Ed. L. Snopko, D. Liška, Za vlastný život, Košice
M. Strýko 1996, Ed. E. Groch, Medzi smrťou a lžou, Košice

O ňom : R. Kopsová: "Kto zráta čísla strát", M Strýko:Medzi smrťou a lžou, Filozofia 1996

Autorka textu : Jolana Kusá

Späť na menu


Strinka, Július

7. 4. 1928 Mokrá Lúka

10. 2. 1997 Bratislava

Po absolvovaní stredoškolského štúdia (gymnázium v Tisovci) a vo Zvolene) pokračoval v r. 1948 v štúdiu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (odbor filozofia-sociológia, po zrušení sociológie, psychológia a pedagogika). Po skončení vysokoškolského štúdia sa stal v r. 1953 vedeckým ašpirantom a neskôr vedeckým pracovníkom FÚ SAV. V rokoch 1961-1969 vykonával funkciu zástupcu hlavného redaktora (1961-1963) a funkciu výkonného redaktora (1964-1969) časopisu Filozofia. V r. 1969 bol na náklady Humboldtovej nadácie na študijnom pobyte v Nemecku, z ktorého ho z politických dôvodov odvolali. V rokoch 1966-1972 bol členom medzinárodnej redakčnej rady časopisu Praxis, zúčastňoval sa podujatí redakcie časopisu, Letnej školy na Korčule a pod. Vedeckým pracovníkom FÚ SAV bol do r. 1971, keď ho z ústavu z politických dôvodov prepustili a následne vylúčili z vedeckého a verejného života vôbec so zákazom publikačnej činnosti. Preto v r. 1971-1986 pracoval ako katalogizátor Univerzitnej knižnice a ako jazykový redaktor Ústavu klinickej onkológie v Bratislave. V tomto období sa angažoval i v disente, za čo bol policajne stíhaný. Po svojom návrate do FÚ SAV bol v r. 1990-1994 jeho riaditežom.

Spočiatku sa venoval výskumu dejín slovenskej filozofie. Už toto štádium jeho aktivity je poznačené rozchodom s princípmi oficiálnej marxisticko-leninskej filozofie, o čom svedčí jeho úvaha, v ktorej polemizoval s niektorými aspektmi stalinsko-ždanovovskej vulgárnosociologickej interpretácie dejín filozofie.

Od šesťdesiatych rokov sa zaoberal filozofickými problémami aktuálneho spoločenského diania. V duchu vtedajších reformných procesov v marxistickej filozofii, najmä na základe kritiky mechanisticko-deterministického vylučovania človeka z historického procesu, dotvoril si základné princípy svojho kritického myslenia a svoju humanistickú predstavu o prítomnosti a budúcnosti žudstva, stredobodom ktorej je slobodný a autentický žudsky konajúci človek. Na ich základe kritizoval vo svojich prácach rôzne javy vtedajšieho spoločenského zriadenia, poukazoval na korene konzervativizmu, dogmatizmu a apologetiky v myslení a v konaní. Podstaty totalitarizmu vtedajšieho politického systému sa jeho kritika dotkla najmä vtedy, keď sa okrem rozširovania práv a slobody človeka ako trvalej spoločenskej hodnoty dožadoval vo svojich prácach aj integrácie a inštitucionalizácie spoločenskej kritiky proti integrovanej moci, pretože filozoficko-sociologicky zdôvodňoval tak potrebu inštitucionalizácie politickej opozície voči vtedajšiemu politickému systému a potrebu jeho plurality. Tieto a podobné jeho filozofické názory boli neraz, najmä v sedemdesiatych rokoch, predmetom kritiky a odmietania zo strany oficiálnych marxisticko-leninských ideológov a filozofov.

Hoci druhé obdobie jeho tvorby po páde komunistického totalitného systému je od prvého obdobia oddelené dvadsaťročným časovým intervalom, obidve obdobia sú vnútorne spojené ich základnou orientáciou a už predtým formulovanými zásadami jeho myslenia. Predmetom jeho výskumnej aktivity v nových podmienkach sú základné možnosti a predpoklady otvorenej demokratickej spoločnosti, ktorá je podža neho optimálnym prostredím slobodného a tvorivého človeka a ktorá sa "otvára" a rozvíja aktivizáciou protipólu fenoménov odcudzenia, t.j. aktivizáciou tvorivosti žudských subjektov a ich zoskupení.

Bibliografia :

Zb. : Človek a zmysel filozofie, Spytovanie sa na človeka, 1967; Über zweierlei Auffassungen der Dialektik des Sozialismus, Sebstkritik des Sozialismus, 1967; K interpretácii dialektiky socializmu, Problémy dialektiky, 1968; Myšlienky o demokratickom socializme, Otázky politiky a demokracie, 1968; K významu ekofilozofie, Diskusie o ekofilozofii, 1992; Ku konceptu otvorenej spoločnosti, Demokracia, kultúra a identita v otvorenej spoločnosti, 1992; Human Identity and Demokratic Values, Human Identity, 1993; Od totality k otvorenej spoločnosti, Open Society. Otvorená spoločnosť, 1993; źudská identita v spoločenských premenách, Hžadanie demokracie, 1995.

ČP : Svätozár Hurban Vajanský - ideológ slovenského nacionalizmu na sklonku XIX. a začiatku XX. storočia, Filozofický časopis 1954; Boj dvoch línií v dejinách filozofie (Príspevok k riešeniu metodologických otázok dejín slovenskej filozofie), Filozofický časopis 1955; K otázke kritéria pokroku, Slovenský filozofický časopis 1957; Marxizmus ako vedecká ideológia, Otázky marxistickej filozofie 1961; R. Garaudy o úlohách marxistickej filozofie a Stalinových filozofických omyloch, Otázky marxistickej filozofie 1963; K dvom poňatiam dialektiky socializmu, FILOZOFIA 1966; Etika múdrosti, FILOZOFIA 1966; Kozmocentrizmus či antropocentrizmus, FILOZOFIA 1967; Nacija - ostatak prošlosti?, Kolo (Zagreb) 1968; Misli o demokratskom socijalizmu, Praxis (Zagreb) 1969; Čo je odcudzenie?, FILOZOFIA 1969; S čím do budúcnosti, FILOZOFIA 1990; Intelektuál a moc, Slovenské pohžady 1992; Na ceste k otvorenej spoločnosti. Poznámky k etike systémových zmien, FILOZOFIA 1992; Systémové zmeny očami Milana Šimečku, FILOZOFIA 1992; źudská identita a hodnoty demokracie, FILOZOFIA 1993.

Pred.: Spytovanie sa na človeka, 1967; Hžadanie demokracie, 1995.

Ed. : Spytovanie sa na človeka, 1967; Hžadanie demokracie, 1995.

Literatúra o ňom : Hrušovský, I.: Pokroková a marxistická filozofia posledného štvrťstoročia, Prehžad dejín slovenskej filozofie, 1965; Šíma, R.: "Kritická teória" frankfurtskej školy a jej vplyv v Československu, 1976; Svedectvo dokumentov a faktov, 1975; Slovenské filozofické združenie. Správa akčného výboru SFS SAV, FILOZOFIA, 1990; Filová, E.: Reformné procesy v šesťdesiatych rokoch, FILOZOFIA, 1996; Pichler, T.: Za Júliusom Strinkom (1928-1997), FILOZOFIA 1997; Uher, J.: Vyznanie generácie, Mosty 1997, č. 9.

Autor hesla : Andrej Kopčok

Späť na menu


Smreková, Dagmar

10. 11. 1952 Nitra

Po maturite na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Bratislave (1971) študovala na Filozofickej Fakulte UK filozofiu a históriu. Po absolvovaní vysokoškolského štúdia (1976) nastúpila internú ašpirantúru na Katedre filozofie FFUK. V r. 1980 získala doktorát filozofie a v r. 1982 obhájila kandidátsku dizertačnú prácu na tému Existenciálna antropológia J. P. Sartra. Od r. 1980 až doteraz pôsobí na Filozofickom ústave SAV v Bratislave. Jej vedecký záujem sa dlhodobo sústreďuje do oblasti dejín filozofie. Špecializuje sa na francúzsky existencializmus, osobitne na filozofické dielo Sartra, Merleau-Pontyho, Camusa. V analyticko-kritických štúdiách týkajúcich sa Sartrovej filozofie a jej odozvy v slovenskom intelektuálnom prostredí si všíma jednak racionálne jadro jeho ontológie slobody a jednak otázku, či má existenciálna výpoveď o človeku v kontexte postmoderného myslenia ešte svoju aktuálnosť, alebo či je Sartre (a myšlienkový prúd, ktorý reprezentuje) pozoruhodný už len ako dejinno-filozofický, resp. kultúrno-historický fenomén. Ďalšou oblasťou sústredeného záujmu D.S. je problematika etiky a oblastí jej aplikácie. Osobitne sa venuje téme vzťahu etiky a ekonómie a disciplíne podnikatežskej etiky. Je činná aj ako publicistka. Zbohom Sartrovi? Bratislava 1996. Sb Antropologická tendencia v súčasnej francúzskej nemarxistickej filozofii, Filozofické konfrontácie, ed. Ústav filozofie a sociológie SAV, 1987.

Bibliografia :

ČP : Človek vo filozofii a literatúre existencializmu, Revue svetovej literatúry 1983; Husserl a hermeneutická fenomenológia P. Ricoeura, Filozofia 1988; Myšlienkový svet A. Camusa, Filozofia 1990; Podnety filozofie M. Merleau-Pontyho, Filozofia 1991; Etika a ekonómia, Filozofia 1992; Albert Camus: ohlas na Slovensku, Slovenské pohžady 1993; Etické problémy ekonomického správania, Filozofia 1994; Existuje limitovaná suverenita? Filozofia 1994; Paradox Sartrovej koncepcie slobody: fenomén neúprimnosti, Filozofia 1995; Poriadok trhu vo svetle morálky, Filozofia 1996; Morálka, etika a aplikovaná etika, Filozofia 1997.

Späť na menu


Sedová, Tatiana

13. 11. 1953 Bratislava

Po maturite na gymnáziu I. Horvátha v Bratislave (1972) študovala na Katedre marxisticko-leninskej filozofie FFUK - odbor filozofia. Po absolvovaní štúdia bola rok internou ašpirantkou na Katedre m.-l. filozofie a dizertáciu s názvom Štruktúra konania obhájila v r. 1984. Pracovala ako asistentka, odborná asistentka na Oddelení filozofie ÚML UK (od r. 1978 do r. 1987). Od r. 1987 pracuje na Ústave filozofie SAV (do r. 1990 Ústav filozofie a sociológie SAV). Vo svojej vedecko-výskumnej činnosti sa orientuje na problematiku analytickej teórie konania (deskripcia, konceptuálny aparát, intencionalita), metodológiu sociálneho poznania (explanácia, chápanie, racionalita) a niektoré problémy sociálnej filozofie a epistemológie. Je činná aj ako publicistka.

Bibliografia :

Zb. : Das Problem der Kausalität bei I. Hrusovský und Impulse des Wiener Kreises. Wien-Berlin-Prag. Der Aufstieg der Wissenschaftlichen Philosophie, Wien 1993; Zum Begriff Mitteleuropa: Mythos oder Tradition? Jenseits der Grenzen. Wien 1992; Plädoyer für die Rationalität von Wissenschaft und Philosophie. Science and Philosophy in Shaping Modern European Culture I-II. Bratislava 1994; The Spiritual Function of Intelectuals: Culture, Values and Power. Culture Heritage and Contemporary Change in Central and Eastern Europe. Washington 1991; Novopozitivizmus ako filozofia vedy. Filozofické a metodologické otázky matematicko-fyzikálnych vied. Bratislava 1990; Zur Charakteristik des Zieles als eines konstruktiven Elements des Handels. Philosophica. Bratislava 1985. Ist Mitteleuropa ein Projekt oder bloße Chimäre? Föderale Perspektiven für Europa. Münster 1995.

ČP : K niektorým aspektom pojmu konania, Filozofia 1986; K explanácii a chápaniu v historickom a sociálnom poznaní, Filozofia 1987; Chápanie žudského správania, Filozofia 1988; Explanácia a chápanie v humanistike: kontroverzia alebo komplementarita? Filozofia 1989; Princípy racionality a kritériá racionálneho konania, Filozofia 1989; Ideológia, moc a idea poriadku, Filozofia 1990; Liberalizmus, vlastníctvo a moc u Locka, Filozofia 1991; Postmoderná situácia a situácia postmoderny, Organon F 1994; V tieni postmoderny, Organon F 1995; Posledná konfrontácia. Odpoveď M. Marcellimu, Organon F 1996.

Späť na menu


Riška, Augustín

29. 4. 1935 Brodské

Po ukončení stredoškolského štúdia (1953, III. štátne gymnázium v Bratislave) a po roku štúdia na Karlovej univerzite v Prahe (odbor geológia) študoval filozofiu so zameraním na logiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po promovaní roku 1959 sa stal členom Kabinetu metodológie vied a neskôr, roku 1962, asistentom na Katedre logiky a metodológie vied (FFUK, Bratislava), kde pôsobil až do odchodu do USA roku 1969. Doktorát z filozofie (logiky) získal roku 1966. Od októbra 1967 až do januára 1969 bol štipendistom v rámci Humboldtovej nadácie v Nemecku na Mníchovskej univerzite (Philosophisches Seminar II). Roku 1967 sa zúčastnil na III. Medzinárodnom logickom kongrese v Amsterdame a roku 1968 na XIV. Medzinárodnom filozofickom kongrese vo Viedni. Od februára 1969 do júna 1969 pôsobil ako "research professor" na Wisconsinskej univerzite (Madison, Wisconsin; Humanities Research Institute). V akademickom roku 1969-70 učil logiku a filozofiu vedy ako hosťujúci profesor na Pennsylvánskej štátnej univerzite (State College, Pennsylvania). Od septembra 1970 až dodnes učí filozofiu na St. John's University v New Yorku (od roku 1973 na jej Staten Island Campuse) ako Associate Professor. Je členom Americkej filozofickej asociácie, Americkej katolíckej filozofickej asociácie, Spoločnosti pre vedu a umenie, a iných profesionálnych združení. Aktívne sa zúčastnil na mnohých svetových a amerických filozofických konferenciách. Od roku 1990 sa aktívne podieža aj na činnosti v oblasti filozofie na Slovensku a v Českej republike (zahraničný člen redakčných rád, konzultant a prekladateľ).

Takmer od začiatku štúdia filozofie sa jeho výskum zameral na logiku a metodológiu vied. Problémom definície venoval svoju dizertáciu (1959), z ktorej vyšla aj jeho prvá časopisecká publikácia; vo svojej doktorskej dizertácii (1966) skúmal problémy logickej závislosti a nezávislosti (inferenčnej, funkčnej a kauzálnej). Vežkú pozornosť venoval otázkam logickej sémantiky a pragmatiky a pripravoval zborník klasických prác z logickej sémantiky (spolu s P. Cmorejom), ktorý nevyšiel z politických dôvodov. Niektoré z jeho vtedajších prekladov sa publikovali v Bratislave v rokoch 1992 (Frege) a 1995 (Tarski). Ešte pred odchodom do USA preložil do slovenčiny niektoré práce R. Carnapa, ktoré vyšli v Antológii z diel filozofov, zv. IX (Bratislava 1968), a vydal knihu Metodológia a filozofia (Bratislava 1968). V tomto období spolupracoval aj s matematickými lingvistami. Po odchode do USA rozšíril svoju pozornosť na dejiny filozofie (vrátane americkej filozofie) a na logickú epistemológiu (knowledge by acquaintance). Pokračoval v publikačnej činnosti v oblasti filozofickej logiky, ako aj v činnosti prekladatežskej (preklad z češtiny do angličtiny, Karel Berka: Měření, Reidel 1983). Po roku 1990 vydal na Slovensku informatívnu knihu o americkej filozofii (1996) a preklad knihy S. Kripkeho: Naming and Necessity (má vyjsť roku 1997). Je zástancom filozofického realizmu v aristotelovskom poňatí a uprednostňuje analytické metódy.

Bibliografia :

Monografie : Metodológia a filozofia, 1968; Americká filozofia: Od Peircea po Quina, 1996.

Zb. : Rudolf Carnap, Ludwig Wittgenstein, Antológia z diel filozofov, zv. IX, ed. J. Bodnár, 1968; Toward an Explication of the Concept of Dependence, Philosophica (Zborník FFUK), 1969; Causality in Our Century, God and the Contemporary Philosophy, ed. S. A. Matczak, 1977; Wittgenstein and the Problem of Naming, Proceedings of the 3rd International Wittgenstein Symposium, 1979; Identity and Relation, Fernando Rielo: Poeta y filosofo (Poet and Philosopher), Madrid 1991; The Concept of Geneticity in F. Rielo and A. N. Whitehead, Actas del Congreso BERESIT II, Toledo 1992.

ČP : Niektoré problémy skúmania definícií, Slovenský filozofický časopis 1959; Teória modelov a použitie logického aparátu, Otázky marxistickej filozofie 1964; Logické zákony a "hovorenie o svete" (s P. Cmorejom), Otázky marxistickej filozofie 1965; Towards a Typology of Courtesy in Language (s L. Altmannom), Anthropological Linguistics 1966; O logickej pragmatike, Filozofia 1966; Intenzia a význam, Filozofia 1967; Leibnizovská logika a jej vplyv, Filozofia 1967; The Partition of Space in Nimboran (s L. Altmannom a Z. Domotorom), Beiträge zur Linguistik und Informationsverarbeitung 1968; The Reprersentation of Space in the System of Slovak Prepositions (s. L. Altmannom a Z. Domotorom), Jazykovedný časopis 1968; Linguistic Method, The Journal of Critical Analysis 1971; Methodology and Philosophy, Metaphilosophy 1972; The 'A Priori' in Ingarden's Theorz of Meaning, Analecta Husserliana 1974; Philosophy of Logic and Logic of Philosophy, Communication and Cognition 1975; Language and Logic in the Work of Roman Ingarden, Analecta Husserliana 1976; Knowledge by Axquaintance Reconsidered, Graze Philosophische Studien 1980; A Logical Theory of Objects, The Monist 1982; Empirical Realism, Proceedings of the American Catholic Philosophical Association 1985; Súčasná americká filozofia: pohžad zvnútra, Filozofia 1990; Whitehead as a Logician, Organon F 1994.

Preklady : I. Narski: Súčasný pozitivizmus, 1963; R. Carnap: Filozofia a logická syntax, 1968; R. Carnap: Empiricizmus, sémantika a ontológia, 1968; R. Carnap: Testovatežnosť a význam (1. kap.), 1968; R. Carnap: Logické základy pravdepodobnosti (1. kap.), 1968; K. Berka: Measurement: Its Concepts, Theories and Problems, 1983; G. Frege: O zmysle a denotáte, 1992; A. Tarski: Sémantická koncepcia pravdy a základy sémantiky, 1995; S. Kripke: Pomenovanie a nevyhnutnosť, 1997.

Interviews : O americkej a slovenskej filozofii, Kultúrny život 1990; s. W. V. Quinom, Replies to Prof. Riska's Eight Questions, Filozofia 1992.

Späť na menu


Pichler, Tibor

3. 3. 1949 Bratislava

Po maturite v roku 1967, študoval históriu a filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vedeckou výchovou prešiel na Filozofickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave, na ktorom pracuje od r. 1972. Vedeckú hodnosť kandidáta filozofických vied získal v roku 1980. V rokoch 1990-1995 viedol vedecké projekty zamerané na výskum slovenského filozofického a politického myslenia. Bol predsedom Slovenského filozofického združenia v rokoch 1994-1996 a v roku 1994 bol zvolený za riaditeža Filozofického ústavu SAV.

Počas ašpirantského štúdia sa venoval skúmaniu nemeckej filozofie kultúry. Koncom sedemdesiatych a v osemdesiatych rokoch participoval výskume na dejín filozofického myslenia na Slovensku, ťažiskovo sa zameral na spracovanie harmonickej filozofie života Svätopluka Štúra. Štúrova práca Zmysel slovenského obrodenia (1948) podnietila jeho záujem o modernizačné myslenie nielen slovenské, ale aj širšie chápané stredoeurópske, osobitne o problematiku národných ideológii, formujúcich sa na podklade jazykového nacionalizmu. V súčasnosti sa zaoberá stredoeurópskymi intelektuálnymi dejinami a osobitnú pozornosť venuje skúmaniu politických ideí a politickej filozofie v tomto priestore.

Bibliografia :

Zb. : Die Französische Revolution und Schillers Briefe über die ästhetische Erziehung des Menschen, Brücken, Germanistisches Jahrbuch DDR-ČSSR, 1988/1989; Nation und Kultur oder die Identität im Donauraum, ed. W. Petrasch, Wien 1991; Canetti "bei uns", Verwandlungs- und Befreiungsversuche in Canettis Masse und Macht, ed. J. Pattillo-Hess, Wien 1991; Weniger verehren, mehr fragen, Der Stachel des Befehls, ed. J. Pattillo-Hess, Wien 1992; Ostmitteleuropäische Reflexionen, Föderalismus und die Architektur der europäischen Integration, ed. N. Wenturis, München 1994;Slowakische Panslawismuskonzeptionen, Föderale Perspektiven für Europa, eds. K. Hahn, M. Husemann-Lüking, Münster 1995; Modernisierung in Mitteleuropa und slowakisches politisches Denken, Toleranza e Diritti Dell'Uomo. Illuminismo e le sue Conseguenze nella Mitteleuropa (1781-1948); Die Eigenständigkeit als Idee des slowakischen sprachbegründeten Nationalismus, Formen des nationalen Bewusstseins im Lichte zeitgenössischer Nationalismustheorien, ed. E. Schmidt-Hartmann, München 1994; The Twisted Track of Culture and Modernization, Economics and Politics, eds. P.Kárász, J. Plichtová, V. Krivý, Bratislava 1995.

ČP : Miesto a význam slovenského národného obrodenia vo filozofickej tvorbe Svätopluka Štúra, Filozofia 1986; Kritický realizmus v povojnových rokoch, Filozofia 1988; Humanitné a realistické myslenie T.G. Masaryka a Svätopluk Štúr ako masarykovec, Filozofia, Bratislava 1990; Štúrovská romanticko-realistická koncepcia nacionalizmu, Filozofia, Bratislava 1995.

Späť na menu


Mészáros, Ondrej

11. 7. 1949 Vojtechovce

Po maturite na gymnáziu v Bratislave (1967) sa dvakrát neúspešne uchádzal o štúdium na VŠVU. Na FFUK v Bratislave vyštudoval odbor filozofia/maďarčina v r.1973. Doktorát z maďarskej literatúry získal v r.1979, kandidátom filozofických vied z odboru filozofie sa stal v r.1982. Docentom v odbore teória a dejiny maďarskej literatúry je od r.1995. 1973-1983: odborný asistent na UK; 1983-1993: vedecký pracovník FÚ SAV; 1993-: Katedra maďarského jazyka a literatúry FFUK.

Jeho vedecký záujem smeruje do oblasti dejín maďarskej filozofie, do sociálnej filozofie (problém sociálneho času) a do hraničných oblastí filozofie a literatúry. Publikuje v slovenčine a v maďarčine. Vydal monografiu o diele Andreja Vandráka (1980) a na základe pramenných výskumov spracoval činnosť viacerých uhorských myslitežov 19. storočia (1994). Tieto práce našli odozvu v Maďarsku, Rakúsku a Nemecku. Knižne publikoval prednášky z filozofie lásky (1993) a filozofické a literárne eseje (1996). Pripravuje sa vydanie prehžadu dejín filozofie v Uhorsku do konca 19. storočia.

Bibliografia :

Monografie : Vandrák András filozófiai rendszere, Bratislava 1980; Arisztotelész esete Phyllisszel, Dunajská Streda 1993; A marginalitás szelíd bája, Bratislava 1994; A filozófia határvidékén, Dunajská Streda 1996.

Zb. : Niektoré aspekty každodennosti, každodenného vedomia a ich temporálnych vlastností, Štúdie a pramene ÚFS SAV, Bratislava 1985; Individuum a čas jeho života, Cesty sebautvárania, Bratislava 1989; Vedomie v dialektike základne a nadstavby, Úvahy o spoločenskom vedomí, Bratislava 1989; Transcendovanie lásky v symboloch, Symbol v lidském vnímání, myšlení a vyjadřování, Praha 1992; Postmoderna a nezavŕšená moderna, Súčasnosť mýtov a mýty súčasnosti, Bratislava 1993; Filozófia az eperjesi kollégiumban a 19. században, Gondolatok gondolatokról (Elöadások a magyarországi filozófia történetéböl), Miskolc 1994.

ČP : Vandrák András gnoszeológiája, nyelvfilozófiája és filozófiájának nyelve, MFSz 1978; Két eperjesi filozófus a 19. századból, MFSz 1979; Dvojaký charakter práce a sociálny čas, Filozofia 1983; O časovosti lásky, Filozofia 1990; O časovej tiesni, Filozofia 1992; Az irodalomtörténetírás metafizikai háttere, ISz 1993; "Noc substancie" čiže časová pasca hudby, Slovenská hudba 1993; Steiner a Vandrák - dva pokusy o estetický svetonáhžad, Filozofia 1995; Jakob Friedrich Fries hatása a magyarországi filozófiára, MFSz 1995; Filozofická dišputa v maďarskej a českej veršovanej legende o sv.Kataríne z Alexandrie, Slovenská literatúra 1996.

Späť na menu


Šimečka, Milan

6. 3. 193O Nový Bohumín

24. 9. 199O Praha

Narodil sa v Novom Bohumíne, vyrastal v tolerantnom česko-nemeckom prostredí, v ktorom boli živé masarykovské filozofické a politické idey. Študoval ruskú a českú literatúru a filozofiu v Brne (l949-l953) potom, čo rok predtým nastúpil na Strojnícku fakultu, kde vežmi rýchlo pochopil, že to nie je jeho životná cesta. Po absolvovaní krátku dobu (1953-54) učil na Gymnáziu v Kroměříži. Od roku 1954 žil v Bratislave. Pôsobil ako učitež marxistickej filozofie najskôr na Lekárskej a Farmaceutickej fakulte (1954 - 57), potom od roku 1957 na Vysokej škole múzickych umení, kde v roku 197O ukončil svoju profesionálnu filozofickú dráhu.

Kvôli svojim jasne artikulovaným postojom bol pri previerkach zbavený členstva v strane i možnosti profesionálneho uplatnenia. Rozhodol sa neprijať "krycie" zamestnanie v knižnici, dokumentácii, či ústave, aby nemusel robiť žiadne kompromisy s mocou. Pracoval v stavebníctve ako vodič mechanizmov až do roku 1981, kedy bol uväznený a vo vyšetrovacej väzbe strávil vyše roka. Išlo o kauzu tzv. francúzskeho kamiónu, v súvislosti s ktorým bola skupina žudí obvinená z podvracania republiky a ďalších politických zločinov, nakoniec boli postupne prepustení a proces sa nekonal. Po návrate z väzenia odmietol venovať ďalší čas svojho života manuálnej práci a za neustáleho obťažovania ŠtB sa živil písaním a publikovaním v zahraničí až do roku 1989. Z väzenia sa vrátil s poškodeným zrakom a hlbokou existenciálnou skúsenosťou , ktorá sa odráža v listoch a štúdii (Dopisy o povaze skutečnosti), ktoré vo väzení napísal. Ich dochovaná časť sa práve pripravuje do tlače. Po roku 1989 odmietal všetky ponúkané akademické i politické posty, ktoré mu boli ponúkané. Pomáhal zo všetkých síl v tvorbe politických koncepcií, analýz, ktoré aj výdatne publikoval. Bol pozývaný ako autorita filozofického a politického myslenia na konferencie, kongresy a stretnutia so špičkovými myslitežmi a politikmi. Na jar 199O prijal pozvanie V. Havla robiť na hrade poradcu pre zahraničie. Dôvodom bol hlavne vzťah k V. Havlovi. V Prahe náhle zomrel na infarkt srdca.

Za tému vedeckej práce si zvolil sociálne utópie a ich vytrvalý charakter v histórii žudskej spoločnosti. Vedeckú hodnosť CSc. získal v roku 1962, kandidátska práca bola základom prvej knihy. V téme pokračoval analyzovaním princípov utopizmu a to už bolo komplikovanejšie, pretože narazil na utopickú časť marxistických teórií socializmu, takže získal a hlásal dojem, že tragické zanedbanie humanistických hodnôt ako i ekonomické poruchy nie sú odstránitežné práve bez rozchodu s naivnými utopickými predstavami minulých storočí o rovnosti v chudobe. Vedecko pedagogickú hodnosť mohol na základe uvedenej práce získať až v osvietenom roku 1968. Téma utopizmu bola pre Milana Šimečku spojením jeho dvoch hlavných životných zájmov - o človeka, jeho individuálny žudsky osud a o usporiadanie spoločnosti. Spolu s históriou žudského rodu a žudského myslenia tvoria tieto témy aj rámec celej jeho tvorby. Už v tejto etape vedeckej a publicistickej práce dokázal nachádzať podstatné a trvalé zložky sociálnej skutočnosti v jej zdanlivo nekonečnej premenlivosti.

V roku 1967- 68 strávil pol roka v Mohuči ako štipendista, čo pre neho znamenalo jedinečnú príležitosť na nadviaznie kontaktu s intelektuálnymi prúdmi v Európe. Písal o Marcusem, Habermasovi, jeho záujem o aktuálnu sociálnu a politickú skutočnosť sa ešte prehžbil. Nebol iba jej analytikom, chápanie úlohy intelektuála ho viedlo k postulovaniu očakávaní a kladeniuí nárokov, nakoniec hlavne na seba. Popri manuálnej práci v sedemdesiatych rokochv písal reflexívne úvahy, ktoré sú postavené na jeho vzdelaní a schopnosti abstrakcie. Od konca sedemdesiatych rokov boli jeho práce prekladané do mnohých jazykov a vydávané v zahraničí. V samizdatových periodikách publikoval značné množstvo štúdií, esejí a fejtónov. Preberali ich exilové časopisy, i zahraničná tlač. Vo väzení napísal štúdiu Dopisy o povaze skutečnosti, ktorá spolu s Listami z väzenia tvorí podstatu jeho filozofických postojov (pripravované do tlače). Nemal zmysel pre akademickú filozofiu, princípy filozofického poznania abstrahoval zo živej žudskej skutočnosti.Izolácia od sociálnej skutočnosti, väzenie, bolo jedinečnou a aj jedinou príležitosťou, kedy napísal klasickú filozofickú úvahu. Individuálna žudská skutočnosť je, podža neho, vlastne všetko, čo človek, vrátane filozofa, má plne k dispozícii. Všetko ostatné sa môže iba s väčšou, alebo menšou istotou, dohadovať. Nejde o popieranie reálnosti vonkajšieho sveta, ani o odrodu solipsizmu, ale o individuálnu žudskú skutočnosť, postavenú do centra noetického uvažovania.

Tak sa M. Šimečka zaradil medzi filozofov, ktorí rešpektujú individuálnu žudskú skúsenosť v zmysle obyčajného každodenného života.V tejto žudskej skutočnosti je skrytá každá možnosť transcendencie, tvorby hodnôt a zmyslu žudského života. Jeho filozofia, nasýtená sociologickým a psychologickým poznaním, je poznačená existencializmom, fenomenológiou, ale nájdeme v nej i hermeneutické a pragmatické ozveny a hlbokú literárnu inšpiráciu. Celá jeho ostatná tvorba má esejistickú a publicistickú podobu. M. Šimečka mal dar oslovovať žudí, písaným i hovoreným slovom. V roku 1984 sa stala svetoznámou jeho esej k Orwelovej knihe 1984. Stal sa najprekladanejším samizdatovým publicistom a spisovatežom. Milan Šimečka chcel byť spisovatežom. Stal sa ním. Do akej miery je filozofom ho nikdy netrápilo. Jeho rozsiahle dielo je sčasti bibliograficky spracované.

Bibliografia :

Monografie : Sociálne utopie a utopisti, 1963, Kriza utopizmu 1967, Obnovení pořádku 1979 samizdat, (199O), Kruhova obrana 1985, samizdat, (1992), Konec nehybnosti 1989, samizdat (199O).
Zb. : Stráta skutečnosti, Skúsenosť s reálnym socializmom v strednej Európe, 1984 s M. Kusým, Toronto

ČP. : Dopisy o povaze skutečnosti, Slovenské pohžady, 199O, Společenství strachu, Filozofia 1992, K dejinám filozofie Egona Bondyho, Filozofia 1992,

Predslovy : Náš súdruh Winston Smih, 1984, G. Orwell: 1984, 1991

Literatúra o ňom : V. Prečan:Die sieben Jahre von Prag, Hannover 1976; Vežké a malé dejiny M. Šimečku, 1992; Milan Šimečka: Bibliografie díla za léta 1975 -199O, 1992 Praha; Život v slove a život slovom, 1995, 34-55; Pritomnost minulosti, minulost prítomnosti, 1996

Autorka hesla : Jolana Kusá

Späť na menu


Dubnička, Ján

7. 5. 1941 Slávnica

Po maturite na Jedenásťročnej strednej škole v Ilave (1958) pracoval dva roky v praxi (baník - OKR, sústružník - Dubnica n/V). Po dvojročnej vojenskej službe (1960 - 1962) študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave filozofiu a na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave matematiku (1962 - 1967).

Od roku 1967 sa stal vedeckým pracovníkom Filozofického ústavu SAV, kde v roku 1974 obhájil CSc na tému Čas a kauzalita a na FFUK titul PhDr.

Po nástupe do FÚ SAV sa aktívne podieľal ako jeho dlhoročný vedecký tajomník na organizovaní vedeckého života ústavu, najmä organizovaním interdisciplinárnych konferencií a sympósií orientovaných na filozoficko-metodologické otázky prírodných vied. Aktívne sa zúčastňuje na domácich i zahraničných konferenciách a sympósiách venovaných filozofickým a metodologickým otázkam vedeckého poznania. Bol pravidelným účastníkom Medzinárodnej letnej filozofickej školy vo Varne. Absolvoval vedecké stáže na viacerých zahraničných filozofických pracoviskách (Berlín, Budapešť, Moskva, Novosibirsk, Tbilisi, Sófia). Spolupracoval ako člen redakčných rád a ako spoluautor viacerých domácich ale i zahraničných monografií, i ako editor mnohých vedeckých zborníkov.

Aj keď je stále kmeňovým pracovníkom FÚ SAV, po celý čas sa aktívne podieľa na vysokoškolskej pedagogickej činnosti a to ako prednášateľ základných kurzov z filozofie, metodológie a logiky ako aj špeciálnymi výberovými prednáškami, zameranými na filozoficko-metodologické otázky prírodných vied - najmä matematiky, fyziky, kozmológie a synergetiky.

Vedecký záujem J. Dubničku je orientovaný na výskum základných filozofických kategórií - pohyb, priestor, čas, kauzalita, vývoj, objasnenie ich vzájomného vzťahu a funkcií vo vedeckom poznaní. Vo svojích štúdiách formuluje niektoré základné špecifiká a rozdiely medzi filozifickými, všeobecnovednými a špecialnovednými pojmami a kategóriami ako i princípy ich vzájomnej transformácie.

Vzhľadom k vyjasneniu podstaty a základných charakteristík všeobecnovedných kategórií venuje pozornosť takým všeobecnovedným teóriám (teórie strednej úrovne) ako sú teória systémov, teória štruktúr, teória modelov a modelovania, synergetika, problémy matematizácie a formalizácie, kde sa zaoberá najmä postavením a funkciou všeobecnovedných pojmov a kategórií ako i prístupov vo vedeckom poznaní.

Pozornosť venuje rozpracúvaniu metodologických a logických kategórií "veda", "vedeckosť", "pojem", "protirečenie", "paradox", "chaos" atď., ich špecifikácii v rozličných koncepciách filozofie vedy ako i v špecialnovednom poznaní, najmä v matematike, fyzike a kozmológii.

Bibliografia :

Monografie : Čas a kauzalita, 1986;

Kol. monografie : V. Cirbes a kol.: Filozoficko-metodologické východiská spoločenských vied, 1987; Dialektika, filosofija, nauka, 1988;

Zb. : Vremja i pričinnosť, Akta XV. svet. fil. kongresu No 4, 1974; K niektorým aktuálnym filozofickým problémom kozmológie, Relativita a kozmológia, 1979; Mathematisation und Formalisation in den positivistischen konception der Wissenschaft, Zur Kritik der Positivismus, 1980; Dialekticko materialistická koncepcia hmoty, Hmota a pohyb z hlediska filozofie a přírodních věd, 1980; Čas a kauzalita, Prostor a čas z hlediska filozofie a přírodních věd, 1982; Aktuálne filozofické a metodologické problémy súčasnej astronómie, Filozofické a metodologické problémy súčasnej astronómie, 1982; Materialistická dialektika a teória systémov, Materialistická dialektika a systémové prístupy vo vede, 1984; Materialistická dialektika a teória modelov, Modely a modelovanie vo vedeckom poznaní, 1985; Singularita ako špecifická forma pohybu hmoty, Špecifické formy pohybu hmoty, 1985; Matematizácia, formalizácia a vedecké poznanie, Matematizácia a formamlizácia vo vedeckom poznaní, 1986; Kategórie dialektiky a prírodovedné poznanie, Kategórie materialistickej dialektiky a prírodné vedy, 1987; Filozofia, astronómia, vývoj, Vesmír a vývoj, 1991; Kategória "vývoj" a prírodovedné poznanie, Filozofia, prírodné vedy a vývoj, 1992; K niektorým metodologickým aspektom vývinu pojmov, Logické a filozofické problémy vývinu pojmov, 1992; Modely a ekosystémy (filozoficko-metodologické východiská), Diskusie o ekofilozofii, 1992; Mo6nosti a hranice modelov a modelovania v ekológii, Spory o charakter ekologickej paradigmy, 1993; Filozofické východiská vedeckých teórií, Filozofia, veda, filozofia vedy, 1993; "Veda" a "vedeckosť" v niektorých súčasných koncepciách filozofie vedy, Možnosti a hranice vedy, 1993; Priestor, čas a pohyb v ekofilozofickej koncepcii F. Capru, Ekofilozofické koncepcie, 1994

ČP : O teóriach smeru času a ich problémoch, Filozofia 1969; Kauzálne teórie času, F 1972; Časová štruktúra kauzálneho vzťahu, F 1973; Ku Kantovej metafyzike času, F 1974; K dialektike formálneho a obsahového v procese formalizácie, F 1983; Filozoficko-metodologické východiská vedeckého poznania, F 1987; Všeobecnovedné kategórie, F 1988; Filozofia a prírodné vedy, F 1989; Kategória vývoj a prírodné vedy, F 1989; Categories "Contradiction", "Paradox" and Scientific Knowledge, Human Affairs 1996

Preklady : J. Krempaský : Vesmírne metamorfózy. Svet očami fyziky, 1986.; A. M. Mostepanenko : Priestor a čas v makrosvete, megasvete a mikrosvete, 1977.

Ed. : Hmota a pohyb z hlediska filozofie a přírodních věd, 1980. Prostor a čas z hlediska filozofie a přírodních věd, 1982. Materialistická dialektika a teória systémov, 1984. Materialistická dialektika a teória modelov, 1985. Matematizácia a formalizácia vo vedeckom poznaní, 1986. Kategórie materialistickej dialektiky a prírodné vedy, 1987. Vesmír a vývoj, 1991, Filozofia, prírodné vedy a vývoj, 1992

Späť na menu


Cmorej, Pavel

1. 1. 1937 Spišské Podhradie

Vyštudoval filozofiu a psychológiu na FiF UK v Bratislave (1961), na ktorej po skončení vojenskej základnej služby pôsobil od r. 1963 na Katedre logiky a metodológie vied, najprv ako asistent a od r. 1970 ako odborný pracovník. V rokoch normalizácie neučil a do r. 1985 ani nepublikoval. Od r. 1990 je pracovníkom Filozofického ústavu SAV. V tomto období externe pôsobil na filozofických fakultách v Bratislave (1989 - 92), Prešove (1991 - 95) a v Trnave (od r. 1992), na ktorých prednášal logiku a analytickú filozofiu (najmä filozofiu jazyka a teóriu poznania). Titul PhDr. získal r. 1967 na základe práce Predpokladový systém výrokovej logiky, kandidátsku dizertačnú prácu na tému Od logiky k filozofii obhajoval až r. 1991 a habilitačnú prácu Niektoré problémy intenzionálnej logiky r. 1992.

Zaoberal sa najmä problémami logickej sémantiky, intenzionálnej a epistemickej logiky a filozofickými problémami logiky a analytickej filozofie. K prácam zameraným na otázky logickej sémantiky patria state Synonymita a extenzionálna izmorfia (1969), Niektoré problémy synonymity jazykových výrazov (1970), Pragmatika R. Montagua a teória významu (uverejnená pod menom S. Mathé r.1974), K explikácii pojmu jazykový znak (1985), Od extenzionálnej sémantiky k intenzionálnej (1990) a iné. Jeho práce z intenzionálnej logiky a sémantiky sú úzko späté s dielom českého logika P. Tichého. Niektorým problémom spätým s aplikáciami Tichého intenzionálnej logiky venoval state Paradoxes Relating to the Applications of Intensional Logic (1989) a Instant Semantics and Speech Acts (1990). V štúdii Esencializmus versus antiesencializmus (1988) sa pokúsil dokázať, nepriamo polemizujúc s antiesencializmom P. Tichého, že existujú empirické esenciálne vlastnosti. Na túto tému nadviazal i v stati Empirické esenciálne vlastnosti (1996). Možnosti explikácie základných epistemických pojmov v trojhodnotovej extenzionálnej logike skúma v článku Trojhodnotová epistemická logika (1986). V stati Neverifikovateľné a nefalzifikovateľné empirické propozície (1988) skonštruoval systém epistemickej logiky (s aletickými a epistemickými modalitami), v ktorom možno dokázať existenciu neverifikovateľných i nefalzifikovateľných empirických propozícií (a výrokov).

Napísal asi 50 statí, dve desiatky recenzií (niektoré pod cudzími menami) a encyklopedických hesiel. V rokoch 1967 - 69 v časopise Filozofia uverejňoval na pokračovanie Úvod do formálnej logiky a v rokoch 1994 - 95 v Organone F kapitoly Z logickej syntaxe a sémantiky. Preložil výber z Wittgensteinovho Traktátu (1968).

Celý rad článkov venoval kritike vývinovej teórie pojmov. Staťami Vývin pojmov (1990) a Neradostné dôsledky vývinového chápania pojmov (1990) otvoril diskusiu na túto tému, ktorá prebiehala na stránkach Filozofie (1990 - 92) a od r. 1995 pokračuje v časopise Organon F.

Uprednostňuje analytický štýl filozofovania, ktorý ťaží z výsledkov logickej analýzy jazyka a jeho logiky. Tento štýl obhajoval už r. 1966 v článku - napísanom spolu s J. Šefránkom - Úsilie o exaktnú filozofiu. Je spoluzakladateľom a hlavným redaktorom filozofického časopisu Organon F, ktorý vychádza od r. 1994 a orientuje sa na šírenie a rozvíjanie analytickej filozofie v slovensko-českom regióne.

Späť na menu


Višňovský, Emil

5. 3. 1956 Sobrance

Po maturite na gymnáziu v Michalovciach (1975) študoval filozofiu a históriu na FF UK v Bratislave. V r. 1980-1983 pracoval ako asistent na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave a v r. 1983-1990 ako odborný asistent na Katedre filozofie a dejín filozofie FF UK v Bratislave. V r. 1990-1993 bol vedeckým pracovníkom Kabinetu výskumu tvorivosti SAV, od r. 1993 prešiel do Kabinetu výskumu sociálnej a biologickej komunikácie SAV v Bratislave, kde pôsobí ako samostatný vedecký pracovník. V r. 1982 získal na FF UK v Bratislave titul "PhDr." a v r. 1994 tu obhájil kandidátsku dizertačnú prácu ("CSc."). V r. 1996 bol zvolený za predsedu Slovenského filozofického združenia.

Vo svojej pedagogickej a výskumnej činnosti sa V. sústreďoval pôvodne na otázky sociálnej filozofie s dôrazom na problematiku ľudskej činnosti, práce a konania. V rámci interdisciplinárneho výskumu na Výskumnom ústave sociálneho rozvoja a práce v Bratislave (1985-1988) sa pokúšal filozoficky reformulovať marxistickú teóriu práce najmä z hľadiska možností zohľadnenia a využívania tvorivého potenciálu ľudského indivídua. Svoj pohľad na problematiku sociálnej filozofie V. zhrnul v rámcovej štúdii, ktorá od r. 1990 slúži ako základný učebný text na FF UK a ďalších vysokých školách v SR. Záujem o problém tvorivého potenciálu človeka V. ďalej realizoval v interdisciplinárnom výskume v Kabinete výskumu tvorivosti SAV (1990-1993), kde sa sústredil na filozofické momenty teórie tvorivosti (vzťah individuálneho a sociálneho, racionálneho a emocionálneho, vedeckého a umeleckého atď.). Jedným z výsledkov tohto obdobia bolo aj dokončenie dizertačnej práce "Koncept ľudského konania" (1993), v ktorej spracoval problém konania prevažne z pohľadu súčasnej analytickej filozofie. Postupne sa filozofické záujmy V. rozširovali o ďalšie témy (racionalita, filozofia mysle) a jeho prechod k interdisciplinárnemu výskumu komunikácie (1993) bol ich prirodzeným pokračovaním. V súčasnosti je vedúcim výskumného grantového tímu "Problém mentálneho: filozoficko-psychologické skúmania". Organickou súčasťou odbornej činnosti V. sú preklady z anglo-americkej filozofie (J. S. Mill, D. Davidson, J. Dewey, R. Rorty, A. Toffler ai.). Absolvoval viaceré zahraničné študijné pobyty (Veľká Británia, Nórsko, Írsko, Holandsko, Nemecko).

Bibliografia :

Monografie : Historické typy racionality, 1997 (spoluautori V. Černík a J. Viceník).

Zb : Sme "zrkadlom" prírody? (Konzekvencie Rortyho neopragmatizmu pre filozofiu človeka), Človek na prelome dvoch tisícročí, ed. J. Šlosiar et al., 1997; Filozofia a (alebo?) život (Dilemy intelektuálov v súčasnom svete), Myslime (a žime), aby sme boli, ed. P. Krchnák, 1997; Človek ako Homo agens, Súčasné podoby filozofie a filozofovania na Slovensku, ed. T. Pichler et al., 1996; Odyseus, kyslé hrozno a Šalamún: kvázi-postmoderná koncepcia praktickej racionality Jona Elstera, Moderná racionalita II., ed. F. Mihina, 1996; Postmodernistická koncepcia transverzálneho rozumu Wolfganga Welscha, Moderná racionalita III., ed. F. Mihina, 1996; Bohém medzi životom a smrťou: prípad Freddieho Mercuryho, Človek medzi životom a smrťou, ed. M. Nemčeková et al., 1996; Koncept racionálneho konania, Moderná racionalita I., ed. F. Mihina, 1995; Moc alebo láska? (O dvoch protikladných princípoch života), Úcta k životu, ed. P. Krchnák, 1995; Inquires into the Concept of Creativity, Science and Philosophy in Shaping Modern European Culture, ed. E. Gál, M. Marcelli, P. Michalovič, 1994; Status, povaha a tematické pole sociálnej filozofie, Sociálna filozofia, ed. I. Buraj et al., 1993; The Quality Breakthrough in Slovak Society and Educational System, Creativity and Innovation: Quality Breakthroughs, ed. T. Rickards et al., 1992 (spoluautor A. Furman).

ČP : Intelektuáli, experti a laici, Filozofia 1997 (spoluautor J. Šulavík); Intencionalita ľudského konania a problém zodpovednosti, Filozofia 1996; Cartesian Psychology, Human Affairs 1996 (spoluautor M. Popper); Problém ľudského konania, Filozofia 1995; Donald Davidson a analytická filozofia konania, Filozofia 1994; Philosophical Conceptions of Human Action, Human Affairs 1994; Creative Rationality or Rational Creativity?, Human Affairs 1993; Towards Understanding Creativity, Human Affairs 1992; Questioning the Nature of Human Action, Human Affairs 1992.

Preklady : J. S. Mill: O slobode, 1995; Malá antológia pragmatizmu, 1997 (spoluautor F. Mihina). Pr: D. Davidson: Myseľ, čin, jazyk, 1997; A. Toffler, H. Tofflerová: Utváranie novej civilizácie, 1996; J. S. Mill: O slobode, 1995; O. Flanagan: Vedomie, 1995; R. C. Solomon: Vzostup a pád subjektu alebo od Rousseaua po Derridu, 1995; D. Davidson: Činy, dôvody a príčiny, 1994; A. Flew: Majú všetky ľudské životy a kultúry rovnakú hodnotu?, 1994; K. Boulding: Úvahy o vlastníctve, slobode a štáte, 1993.

Ed. : D. Davidson: Myseľ, čin, jazyk, 1997; Malá antológia pragmatizmu, 1997 (koeditor F. Mihina); Discourse - Intellectuals - Social Communication, 1997 (coeditor G. Bianchi); Rozumieme ľudskej komunikácii?, 1995; Filozofické aspekty výskumu kreativity, 1991.

Späť na menu


Váross, Marian

7. 2. 1923 Martin

21. 11. 1988 Bratislava

Popredný predstaviteľ slovenskej vedy a kultúry. Stredoškolské a vysokoškolské štúdium s aprobáciou slovenčina a filozofia absolvoval v Bratislave. Už ako študent začal pracovať (od roku 1943) v Štátnom psychotechnickom ústave, pričom si študijné zameranie rozšíril o psychológiu. Úzke prepojenie filozofie a psychológie sprevádzalo Várossovo odborné zameranie po celý život, nielen vzhľadom na témy, ale aj pokiaľ ide o metódu. Okrem psychologicko-filozofickej profilácie už od gymnaziálnych čias pravidelne písal a publikoval state, eseje, črty o výtvarnom umení. Vlastnú profesionálnu dráhu možno datovať jeho doktorskou dizertáciou Osobnosť ako hodnotiaci akt (Pokus o psychologickú analýzu hodnôt, Bratislava 1945). Na formovanie a vyzrievanie Várossových filozofických názorov mali nepochybne významný vplyv a dosah študijné postgraduálne pobyty na parížskej Sorbonne (1945-1947) a v Cambridge, Veľká Británia (1947-1948). Počas týchto pobytov vznikli rozsiahle práce, ktoré doposiaľ neboli v slovenčine publikované - Le fanatisme (Une analyse psychologique et axiologique, Paris, 1947, 480 s.), L'intuitivisme comme théorie de la connaissance, Paris 1947, 317 s. V Cambridge napísal priekopnícke dielo Axiológia ako teória hodnôt a hodnotenia, Cambridge, 1949, 430 s.

Tvorivé úsilie a jeho produkty z oblasti filozofie však Váross po návrate z cudziny nemohol nikdy naplniť v inštitucionalizovanej podobe, čo mu však nezabránilo v ich rozvíjaní a prehlbovaní mimo oficiálneho prúdu filozofie uväznenej v jednostrannom modeli uvažovania. Po rozpustení Štátneho psychotechnického ústavu, nakrátko zakotvil (v roku 1950) na pracovisku pre psychológiu a sociológiu, lenže už v roku 1951 ho administratívnym zásahom preradili za prekladateľa z ruštiny do Vydavateľstva SAV. Po ustanovení SAV v roku 1953 M. Váross inicioval založenie Kabinetu pre teóriu a dejiny umenia, z ktorého neskôr vznikol Ústav teórie a dejín umenia. Váross sa stal jeho riaditeľom a v tejto funkcii pôsobil do roku 1970. Po odstavení z funkcie a zbavení možnosti publikovať výsledky vedeckého bádania v období normalizácie, Váross pracoval ako úradník v Slovenskej národnej galérii až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1984.

Várossov teoreticko-mysliteľský záber a dielo sú mimoriadne rozsiahle a bohaté. Hoci pod tlakom politických okolností sa Váross reprofiloval a svoju osobnú záľubu - výtvarné umenie - povýšil na pracovnú náplň, nikdy neprestal uvažovať ako filozoficky a psychologicky vzdelaný profesionál, ktorý dokázal držať krok s výdobytkami a vrcholmi európskej filozofie a vedy. V centre jeho uvažovania bola problematika hodnotenia, hodnôt, ktorú v rozpore s dobovou gnozeologickou interpretáciou axiologických javov, tematizoval a rozvíjal z hľadiska psychológie osobnosti a kultúrnej antropológie. Várossova kniha, skrátená verzia práce, čo napísal v Cambridge, ktorá vyšla pod názvom Úvod do axiológie až v roku 1970 je zakladajúcim činom, etablujúcim axiológiu ako samostatnú, nešpekulatívnu disciplínu s vlastným terénom bádania a vlastnou metódou.

Váross patrí k popredným predstaviteľom historicko-umeleckej a teoreticko-kritickej tvorby. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch napísal celý rad väčších aj menších monografií venovaných jednotlivým postavám výtvarného umenia. Je autorom diel zakladajúceho významu pre vývin moderného slovenského umenia.

Teoretické state, štúdie, glosy, portréty, recenzie neuverejňoval len v mnohých odborných časopisoch (Filozofický časopis, Umění, Ars, Umelecký mesačník, Estetika) doma aj v zahraničí (nemecké, talianske, francúzske, poľské a sovietske revue a zborníky), ale aj na stránkach rôznych denníkov a najmä v Kultúrnom živote.

Tak Várossove teoretické filozofické práce, ako aj jeho špeciálnejšie umenovedné diela sú dokladom, že ich pôvodca bol intímne zabývaný v európskom myslení, z ktorého produktívne ťažil, lenže jeho syntéza presahuje svoje podnety a nesie jeho nezameniteľný rukopis.

Pozoruhodné, podnetné a originálne reflexie na adresu ontologickej a noetickej problematiky, etiky, metodológie sociálnych vied, kultúrnej antropológie, doplnené aktuálnymi margináliami na margo politických a sociálnych udalostí dokresľujú Várossov profil encyklopedického učenca, pričom šírka jeho mysliteľského záberu nejde na úkor hĺbky či precíznosti formulácií. Napriek tematicko-obsahovej rozmanitosti sú jeho diela preniknuté dvomi kľúčovými ideami, okolo ktorých oscilovalo Várossovo myslenie a tvorba: ideou humanity ako supernormy ľudského myslenia a konania a ideou nezlučiteľnosti totalitárnej a pluralitnej, t.j. demokratickej spoločnosti. Várossov mysliteľský odkaz, jeho špecifický zorný uhol pohľadu pri riešení fundamentálnych filozofických problémov, zmysel pre konkrétny detail pri analýze a interpretácii umeleckých hodnôt ešte nebol v plnom rozsahu sprístupnený verejnosti.

Bibliografia :

Monografie : Úvod do axiológie, Bratislava 1970; Estetično, umenie a človek, Bratislava 1969; Nová figurácia, Bratislava 1969; Od tvorivosti k tvorbe, Bratislava 1989; Úvahy v samote, Bratislava, 1991.

ČP : Výtvarný život na Slovensku začiatkom 20. storočia, Bratislava 1971; Slovenské výtvarné umenie 1918-1945, Bratislava 1961; Teória realizmu vo výtvarnom umení, Bratislava 1961; Alexy, Bratislava 1944; Lea Mrázová, Trnava 1944; Repin, Bratislava 1950; Benka, Bratislava 1952; Polkoráb, Bratislava 1953; Slovenská výtvarná prítomnosť, Bratislava 1953; Treskoň, Bratislava 1954; Slovenské maliarstvo 1950-1952, Bratislava 1954; Martin Benka - Výber z olejomalieb, Bratislava 1955; Ľudo Fulla - Maľby a drevorezy, Bratislava 1955; Augusta, Bratislava 1956; Moderne Haler der Slowakei, Praha 1961; Rudolf Pribiš, Bratislava 1962; Imro Weiner-Kráľ, Bratislava 1963; Eugen Nevan, Bratislava 1964; Vincent Van Gogh, Bratislava 1964; Gustav Malý, Bratislava 1965; Aurel Kajlich, Bratislava 1971; Martin Benka, Bratislava 1981; Gustav Mallý, Bratislava 1989.

Autorka hesla : Tatiana Sedová

Späť na menu


Dudáš, Cyril

8. 2. 1910 Zeleneč

10. 1. 1982 Bratislava

Študoval na gymnáziu v Trnave, kde v 1930 maturoval. V 1930 - 1933 študoval teológiu v Trnave, v ďalších rokoch do 1935 v Olomouci. V 1938 dosiahol doktorát teológie, v 1947 bol menovaný docentom a 1950 vysokoškolským profesorom. Životnú dráhu začal ako rímskokatolícky kňaz v Stupave, potom pôsobil postupne v Modre, Bohdanovciach nad Trnavou a napokon v Novom Meste nad Váhom. Od 1939 nastúpil na pedagogickú činnosť najprv na priemyslovej škole a gymnáziu, od 1941 na Cyrilometodejskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, kde prednášal sociológiu, filozofiu a mravovedu. Od 1950 bol kanonikom a v 1955 - 1963 dekanom tejto fakulty.

Vo filozofii vychádzal teoreticky z novotomizmu. V knižných prácach napísaných v 40. rokoch, najmä v Hľadaní absolútna programovo obhajuje "tomistický realizmus ako poriadok prvých princípov, ktoré sú podkladom rozumového vývoja a takto poznané ukazujú na prirodzené a vedecké hľadanie a poznanie Absolútna". Pri všetkej dobrej znalosti novovekej racionalistickej a empirickej línie filozofie v konfrontácii svojich náhľadov s nimi držal sa verne argumentácie Akvinského. Rovnako obhajoval tomizmus aj proti blondelizmu. Ani v noetike a ontológii nevytýčil si samostatný cieľ odlišný od tradičných scholastických postupov. Dudášov Náboženský svetonáhľad je didaktickým úvodom do výuky náboženstva a kresťanskej filozofie, v prácach sociologizujúceho charakteru vykladá názory cirkvi a pápežských encyklík na sociálnu problematiku. V Probléme rovnosti kritizuje kapitalizmus aj komunizmus, liberalistický individualizmus aj mechanistickú hospodársku a politickú ideu rovnosti utopizujúc možnosti kresťanskej lásky na zmiernenie dôsledkov sociálnych rozdielov, ktoré pokladá za prirodzené a bohom dané.

Bibliografia :

Monografie : Elementa philosophiae christianae, 1958; Hľadanie absolútna, 1942; Náboženský svetonáhľad, 1943; Problém rovnosti, 1946; Conspectus theologiae moralis, 1966; Hlavné zásady katolíckej morálky, 1969; Morálna teológia 1-2, 1976; Úvod do teológie, 1980.

Lit. : Prehľad dejín slovenskej filozofie, 1965; T. Münz; Sociálnovedecká obhajoba tomizmu, Filozofia 7, 1994; Slovenský bibliografický sborník A-D, 1968, Encyklopédia Slovenska I, 1985; Duchovný pastier, 1982, č. 3, s. 115.

Späť na menu


Osuský, S. Štefan

7. 6. 1888 Brezová pod Bradlom

14. 11. 1955 Brezová pod Bradlom

Vyštudoval gymnázium v Senici, teológiu v Bratislave a Erlangene, neskoršie právo v Prešove. V 1920-1925 absolvoval filozofiu na FF KU v Prahe. Od 1912 - 1925 pôsobil ako evanjelický farár (Horný Dačov Lom, Bratislava), v 1925 - 1951 prednášal filozofiu na evanjelickej teologickej fakulte a súčasne zastával funkciu evanjelického biskupa pre západoslovenský dištrikt. V 50. rokoch musel predčasne odísť do penzie.

Teologická problematika a argumentácia neuspokojovala Osuského racionálno-teoretické záujmy. Na otázky "aký je zmysel môjho, nášho života, života národa a ľudstva, čo môže človek poznať a vedieť, dá sa síce odpovedať aj vierou a náboženstvom, ale človek obdarený rozumom chce mať svoj životný názor odôvodnený aj myšlienkovo, inak by nežil plne duchovne", píše Osuský. Vedomie nedostatočnosti teológie pre vyspelú kultúru a systém duchovných hodnôt motivovalo aj jeho systematický výskum slovenskej ideovej minulosti. V 1928, v Zlatej knihe Slovenska , vydanej pri desaťročnom jubileu vzniku ČSR, uverejnil stručný, ale ucelený náčrt s návrhom periodizácie vývinu a pokusom vymedziť predmet filozofického myslenia na Slovensku. Heuristicky sa táto práca stala základom všetkých jeho ďalších historicko-filozofických textov slovenskej minulosti. V snahe urýchliť filozofickú kultúru na Slovensku vydal Prvé slovenské dejiny filozofie , ktorými dal, najmä študujúcej mládeži, príručku do poznania svetovej filozofie od najstarších čias po súčasnosť. Nekladie si v nej za cieľ analýzu, ale informuje a vykladá filozofické systémy a osobnosti.

Triptychova práca Filozofia Štúrovcov I, II, III , je venovaná trom vedúcim ideovým reprezentantom slovenského národného obrodenia Ľ. Štúrovi, J. M. Hurbanovi a M. M. Hodžovi. Dielo je vo všetkých zväzkoch imponujúce materiálovou dôkladnosťou a pozitívnym národným a spoločenským étosom. Poukazuje sa v ňom aj na filozofické zdroje ich inšpirácie, ktoré prispeli k vzniku rozličných modalít ich národného idealizmu (od realistickej po mesianistickú a utopicko-radikálnu). Osuský urobil mnoho pre zmapovanie filozofického myslenia na Slovensku, najmä jeho starších období. Vďaka pozitivistickému objektivizmu, ktorý si bral v tejto práci za vzor, vyhol sa v hodnoteniach krajnostným výkyvom (v smere náboženstva a nacionalizmu), čím jeho dielo poskytlo pomoc vo výskume tejto oblasti aj nasledujúcim generáciám. Napísal aj Úvod do sociológie , poznačený hospodárskymi krízami 30-tych rokov a snahou autora uplatniť názor, že popri vede a štáte je aj vecou kresťanstva prispieť k náprave sociálnych bied v živote moderného človeka (kresťanský socializmus). Náboženské motívy nad filozofickými prevládajú v prácach aktuálne spoločenských, v ktorých sa dotýka limitných situácií v storočí dvoch svetových vojen a dvoch totalít. Zmysel utrpenia a vojnové nepokoje používa za príležitosť demonštrovať potrebu Boha, viery a náboženstva ako istôt, ktoré im filozofia nemôže dať. Za aktívny humanistický a protifašistický postoj bol vyznamenaný v 1947 Československým vojnovým krížom.

Bibliografia :

Monografie : Štúrova filozofia, 1926; Hurbanova filozofia, 1928; Hodžova filozofia, 1932; Úvod do sociológie, 1930; Prvé slovenské dejiny filozofie, 1939; Bráň pravdu, 1946; Zmysel utrpenia, 1946; Ragazov náboženský socializmus, 1947.

Zb. : Nástin slovenského myslenia filozofického , Zlatá kniha Slovenska, 1924.

ČP : Úvod do filozofie našich dávnych predkov, Veda a viera, 1924; Metafyzické tématá našich mysliteľov v 17. storočí, Veda a viera, 1926; Psychologické a etické úvahy našich v 17. storočí, Veda a viera 2-3, 1926; Všeobecné filozofické a filozoficko-teologické problémy našich mysliteľov v 17. storočí, Veda a viera, 1930; Zmysel slovenských národných dejín, Služnba III. č. 2, 1939; Naše úlohy, Filozofický zborník VI-VIII, 1946.

Späť na menu


Lajčiak, Ján

26. 7. 1875 Pribylina

28. 10. 1918 Vyšná Boca

Po gymnaziálnych štúdiách v Banskej Bystrici a v Prešove absolvoval teológiu v Prešove a v Erlangene. V 1900-1902 študoval orientálnu filológiu v Lipsku, kde získal doktorát filozofie. V 1902-1905 študoval na protestantskej Vysokej slobodnej škole v Paríži. Tu obhájil teologickú dizertáciu Ezechiel, jeho osobnosť a učenie , koncipovanú na pozadí širších spoločensko-dobových a kulturnych analýz starého Izraela. Po návrate na Slovensko dostal sa liberálno-kritický Lajčiak do sporov s maďarskou vrchnosťou, ako aj so slovenskou konzervatívnou národnou a cirkevnou reprezentáciou. To malo za následok, že sa Lajčiak doma neumiestnil ani na vedeckom pracovisku, ani na slušnejšej mestskej farnosti. Krátky frustrovaný život prežil na najzapadlejšej liptovskej dedine vo Vyšnej Boci ako farár niekoľkých horských osád. Zomrel paradoxne v deň vyhlásenia vzniku Československa.

Jeho základnou témou je problém kultúry. Snaží sa najprv o jej všeobecný pojem, prevažne sú však jeho skúmania zamerané na kultúrny život Slovenska. Ukazuje to jeho filozoficky najvýznamnejšia práca Slovensko a kultúra , vydaná posthumne z rukopisnej pozostalosti S. Š. Osuským v 1920. Teoreticky sú v nej badateľné vplyvy, s ktorými sa Lajčiak stretol počas štúdií v Nemecku. V Lipsku vyšiel v 1896 Spencerov Úvod do štúdia sociológie, ktorý sa ideou vývinu evolúcie stal rozhodujúcou stavebnou ideou všetkých budúcich Lajčiakových filozofických a sociologických výskumov. Chcel ňou dynamizovať statiku zaostalého a konzervatívneho života Slovenska. Za druhú základnú ideu, ideu kultúry vďačil kulturológii K. Lamprechta; ňou chcel obhájiť kultúru ako špecifický pojem jednotiaci ľudské dejiny najvyšším svorníkom tvorby a predstavujúci "zmysel všetkých našich námah, bojov, utrpení, či už v zmysle individuálnom alebo kolektívnom a národnom, či v tvorbe materiálnej alebo duchovnej, či v prejavoch praktických alebo imaginatívnych a racionálnych. Evolúcia a kultúra sú nadradené ideám nižšej úrovne, za aké pokladá napr. národ, jazyk, slovanstvo, predstavujúce parciálnejšie potreby spoločnosti, na Slovensku, žiaľ, sa udržujúce ako rozhodujúce a nemenné. Pod vplyvom Gumplowicza interpretuje dialektiku ideí a potrieb v závislosti od dynamizmu spoločenských pomerov. Ak spoločnosť stagnuje, ustrnú aj idey, nie sú schopné dať životu nový rozmach potrieb. To má za následok, že aj kultúra upadá, sklerotizuje a skonzervatívňuje sa. Na rozdiel od krajne deterministického a kolektivistického názoru Gumplowicza prízvukuje Lajčiak pri zrode nových ideí dôležitosť subjektívneho faktora, t.j. impulzov morálnej energie "mocných kultúrotvorných indivíduí". Naopak, bez prijatia nových ideí masami, t.j. ich sociálnymi nositeľmi niet prebudeného vedomia pre šírenie a presadzovanie nových potrieb v raste ľudských potrieb vidí kľúč k skultúrňovaniu ľudí, v stojatosti a zotrvačnosti ich duchovný nihilizmus. Pri mapovaní a popisovaní foriem slovenského života vyslovil tvrdú kritiku religionizmu v jeho ortodoxnom fundamentalizme a odtrhnutí cirkvi od života ľudu. Problém autoritárstva a patriarchátu plodí podľa neho masy zastrašených, manipulovateľných a pasívne ľahostajných. K tomu pribúda v jeho obraze Slovenska tlak sociálnej biedy, alkoholizmu, maďarizácie, emigrácie. Niť optimistickejšej perspektívy našiel u mladých hlasistov, pražských žiakov T. G. Masaryka, v ich pozitívnom programe premien. Evolučný znak videl aj v práci slovenských spisovateliek a vôbec v ideách feminizmu, socializmu. Preto zostal apokrifnou osobnosťou slovenskej kultúry.

Bibliografia :

Monografie : Die Plural- und Dualendungen bei semitischen Namen, Leipzif 1902: Ezechiel - sa personne et son enseignement, Paris 1905, Kultúra a Slovensko 1921.

ČP : Naše literárne úlohy , Slovenské pohľady 1908.

Lit. : S. Š. Osuský, Životopis a literárne pôsobenie Dr. Jána Lajčiaka. In: Slovensko a kultúra 1920, E. Várossová, Ján Lajčiak a jeho Slovensko a kultúra, Filozofia 1975: E. Várossová, An attempt by Ján Lajčiak to make a sociological and philosophical analysis of culture at the turn of the 19th century, Slovakia end Culture 1994.

Späť na menu


Várossová, Elena, rod. Segéňová

8. 2. 1926 Rovňany

Po ľudovej škole v Rovňanoch zapísala so na gymnázium v Lučenci a po rušnom školskom roku 1937-1938, keď sa rozhodlo nielen o osude Lučenca, ale aj celej ČSR, prešla na gymnázium do Tisovca, kde aj maturovala v 1945. Vysokoškolské štúdiá - odbor filozofia a francúzština - absolvovala na Komenského univerzite (1945 - 1950) ukončila ich obhajobou doktorskej dizertácie Filozofia Henri Bergsona . Začiatkom 1951 nastúpila do SAVU, po založení SAV v 1953 stala sa pracovníčkou FÚ SAV, na pôde ktorého zotrvala do nástupu do dôchodku v 1996. Zastávala v ňom funkciu vedúcej oddelenia dejín filozofie (1953-1970), členku Vedeckej rady FÚ SAV a redakčnej rady Filozofického časopisu. V 1961 obhájila kandidátsku prácu Základné idey slovenského obrodenia , absolvovala krátke študijné pobyty (Moskva, Petrohrad v 1962, Paríž v 1967), zúčastnila sa na medzinárodných kongresoch a sympóziách (Salzburk 1964, Cordoba 1965, Varna 1969, Varšava 1965), pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie. Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie 1963, iné varianty a zväzky v 1981 a 1987, zborník Der Streit um Hegel bei den Slawen a ďal. Práce pražských a brnenských kolegov sledovala sústavne a mnohé recenzovala.

V rokoch 1970-1989 bola ponechaná v ústave ako odborná pracovníčka a mohla, v medziach "svojej zaradenosti", pokračovať v dejinno-filozofických výskumoch, pravda bez nároku na publikačnú rovnoprávnosť a zvyšovanie kvalifikácie. Po 1989 spolupracovala na obnove slobody a pluralizmu filozofického myslenia a nadviazala v svojom odbore spoluprácu aj so zahraničnými pracoviskami (Viedeň, Göttingen).

Do filozofického života vstúpila v čase najimperatívnejších zásahov ideológie a politiky do orientácie filozofického vývinu a konkrétnych tvorivých možností jeho pracovníkov. K sľubnej a slušnej alternatíve sa vo FÚ SAV naskytla téma výskumu dejín filozofického myslenia na Slovensku a táto téma sa stala nadlho jej hlavnou úlohou. Ako gestorka, editorka a spoluautorka dvoch kolektívnych monografií venovala sa predovšetkým metodologickej problematike. Oproti redukcionistickému Ždanovovmu modelu marxistických dejín filozofie obhajovala ich heglovsko-štruktúrne poňatie ako významnej súčasti filozofického systému. Centrálne obdobie jej starších prác tvorilo obdobie slovenského národného obrodenia. Na jeho základných ideách a pojmoch, koincidujúcich s osvietensko-romantickým ideovým kontextom Európy, najmä však Nemecka, poukázala na živé spojenie týchto ideí s kontextom potrieb sociálno-politického vývinu Slovenska. V rade štúdií (Kollár a Herder, Štúr a Hegel, Kuzmány a Fries) objasňovala recepciu "veľkých" ideí a ich transformácie v perifernejších sociálnych centrách vždy v rovine dynamizmu a preferencií istých ideí s duchovným a kultúrno-sociálnym kontextom recipienta. Argumenty pre špecifickosť dynamizmu ideových štruktúr poskytujú aj komparácie Rousseau a Kant, Herder a Kant, Kant a Fichte. Vývin novovekej racionalistickej filozofie spracovala aj sumárne. Na analýze postáv od Descarta po Hegla usiluje sa zachytiť podstatné zmeny a modifikácie racionalizmu (od rozumu mechanickej prírodovedy cez kritický a praktický rozum k rozumu dialektickému a historickému) a súčasne ukázať najhlbšie jadro všetkých týchto modalít: chápanie rozumu ako sily zakladajúcej poznanie poriadku sveta a dejín, a tým účinného prostriedku otvárajúceho možnosť emancipácie a pokroku ľudského rodu, včítane jeho mravného dospievania.

V druhej tematickej línii, ktorá sa po Bergsonovi návratne objavovala v jej prácach humanistického a antropologického charakteru, siaha po prameňoch, ktoré kritizujú absolutizáciu rozumu v jeho starej istote. Pars pro toto hovoria o tom jej šútide o G. Marcelovi, v ktorých sa spochybňuje pokrok ľudstva tam, kde sa veda používa na mocenské techniky na potláčanie ľudskej dôstojnosti, práv inakostí a slobodnej komunikácie ľudských bytostí, spoločenstiev a národov.

Bibliografia :

Monografie : Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey , 1963.

Kol. monografie: Kapitoly z dejín slovenskej filozofie, 1957, (autorka štyroch kapitol a Úvodu); Prehľad dejín slovenskej filozofie, 1965, (autorka štyroch kapitol a Doslovu; Dejiny filozofického myslenia na Slovensku, ed. J. Bodnár, 1987, (autorka kapitol: Humanizmus a renesancia, Filozofia v národnom obrodení, Doznievanie hegelizmu na Slovensku).

Sb: Svetonázor Ľudovíta Štúra, Ľudovít Štúr, život a dielo, 1956; Problémy moderného humanizmu, Premeny ľudského života, 1966; Über die Natur des Hegelianismus bei Ľ. Štúr, Der Streit um Hegel bei den Slawen, Prag 1967. Filozofické meditácie G. Marcela, Existencializmus a fenomenológia, 1967. Filozoficko-estetické názory Karola Kuzmányho, Karol Kuzmány 1866-1966, 1967. Vplyv umelého prostredia na formovanie človeka, Filozofia a súčasný vedecký pokrok, 1976. Die Grundideen der europäischer Aufklärung und die Geschichtsphilosophie von Ján Kollár, Aufklärung-Geschichte-Revolution, Berlin 1986; Reformatorisches Schulwessen und reformatorische Schulphilosophie in der Slowakei in 17. Jahrhundets, Ueberwegs Grundriss der Geschichte der Philosophie, 1997. Masarykova idea čsl. štátnosti a J. Kollár, Masarykova idea čsl. štátnosti..., 1992; Slovanská vzájomnosť a integračný princíp u J. Kollára, Ján Kollár 1793-1993, 1994; Herders Einfluss in der Slowakei..., Verdrängter Humanismus, Verzögerte Aufklärung, Wien, 1995.

ČP: K filozofii Jána Kollára, Filozofický sborník, SAV, 7,1,1952. Kolektívna úloha slovenských filozofických pracovníkov, Filozofický sborník, 1952. O povahe Herderovho humanizmu, Filozofický časopis 1955; Význam Heglovej fenomenológie ducha, OMF, 1961. O základných otázkach výskumu dejín slov. filozofie, OMF, 1962. Diskusia o metodologických otázkach českej filozofie, OMF, 1964. O povaze hegelianismu Ľ. Štúra, Filosofický časopis ČSAV, 1965; Nad metódou dejín filozofie, OMF, 1965. Problém človeka a kritika našej doby. Slovenské pohľady, 11,1965. Filozofia bytia vo filozofii G. Marcela, Filozofia, 1967. Teoretické iniciatívy Igora Hrušovského, Filozofia, 1967; Štrukturalizmus v slovenskej filozofii 40.rokov, Filozofický časopis ČSAV, 1969; Východiská prakticko-predmetného chápania človeka (Kant a Fichte), Filozofia, 1969; Zmysel dejín a naše dejiny, Filozofia, 1969. Heglovské inšpirácie u Štúra a Hurbana, Filozofia, 1970. Filozofia a romantizmus, Slovenská literatúra, 1973. Peter Kellner-Hostinský - k otázke jeho mesianisticko-romantickej vedy, Filozofia, 1973; Východiská a problémy Kantovej filozofie dejín, Filozofia, 1974; Ján Lajčiak a jeho Slovensko a kultúra, Filozofia, 1975; Dejiny slovenskej filozofie a kategória protirečenia, Filozofia, 1978. Dimenzie kultúry (Vzťah filozofie a etnografie), Slovenský národopis, 1977. Vznik zla a odcuzenia v Rousseauovej filozofii dejín, Filozofia, 1978; Condillacov senzualizmus u Kolomana Banšela, Filozofia, 1979; Právo a moc v Hobbesovej filozofii dejín, Filozofia, 1980; O širší kontext filozofie národného obrodenia, Filozofia, 1982; K rozdielu Herderovej a Kantovej filozofie dejín, Corona Amicorum k 60. narodeninám Roberta Kalivodu, Praha 1983. Tradícia ako kategória dejín a národa, Slovenský národopis, 1986; Svojbytnosť Slovákov v Launerovej Povahe Slovanstva, Filozofia 1988; Oneskorená pocta Gabrielovi Marcelovi alebo Manifestácie nádeje, Filozofia, 1990; Bratislava. Filozofia a moc, Filozofia, 1990; In memoriam Roberta Kalivodu, Filozofia 1990. Tolerancia ako ľudský fenomén, Filozofia 1994. Tolerancia a falzifikácia (in memoriam K. R. Poppera, Filosofia), Filozofia 1995.

Pred. a dos. : Kapitoly z dejín slovenskej filozofie, 1957; I. Kant, K večnému mieru, 1963; Prehľad dejín slovenskej filozofie, 1965; Svätopluk Štúr, Marxistická vôľa k moci, 1990.

Pr. : G. Marcel, Existenciálny aspekt ľudskej dôstojnosti, Človek kto si, 1965; H. Bergson, Hmota a pamäť, Vývoj tvorivý v Antológii z diel filozofov zv. 8, 1969; L. Seve, Marxizmus a teória osobnosti, 1976.

Ed. : Kapitoly z dejín slovenskej filozofie, 1957. Prehľad dejín slovenskej filozofie, 1965. Novoveká racionalistická filozofia, VI. zv. Antológie z diel filozofov, 1970. Antologie z dějin českého a slovenského filozofického myšlení I. (slovenská časť), 1982. Antologija českoj i slovackoj filosofiji, (slovenská časť) Moskva 1982.

Literatúra o nej : Kochol, V.: Kniha o obrodeneckom myslení. KŽ XVIII, 1963, 42, s. 4; Topoľský, M.: Škriepky okolo abecedy, Filozofia XXI, 1966, č. 5, s. 530 a ďalej; Bodnár, J.: Imanuel Kant a večný mier, KŽ XIX, č. 26, s. 7; Hrušovský, I.: O novovekej racionalistickej filozofii, Filozofia XXVI, 1971, s. 414-420; Hrušovský, I.: Dialektika bytia a kultúry, 1975, s. 113, 120; Rozhovor s E. Várossovou, Filozofia, 1992. (Osudy filozofie v dejinách nášho národa), iter. F. Novosád; Lauer, R.: Laudatio - Herder Preise 1993, Stiftung F. V. S. zu Hamburg, 1993, s. 19-20; Kopčok, A.: Metodologické diskusie a spory v slov. filozofickej historiografii v 50. a 60. rokoch, Filozofia, 1995, č. 12, s. 776-782.

Späť na menu


Kopsová, Raisa

1. 2. 1936 Ussurijsk (ZSSR - Rusko)

Po ukončení strednej školy (1953 - 58) študovala na Leningradskej štátnej univerzite (1953 - 58, odbor filozofia), ktorú ukončila s vyznamenaním obhajobou diplomovej práce Ideový zápas v Rusku v 30. - 40. rokoch 19. storočia. Po príchode s manželom J. Kopsom do Československa pracovala v knižnici ÚSŠ (1958 - 59), pôsobila ako vysokoškolský pedagóg na Katedre filozofie SVŠT (1959 - 68) a LF UK (1968 - 70) v Bratislave. V R. 1966 obhájila kandidátsku dizertáciu Problém emocionálneho v náboženstve, ktorá bola koncipovaná ako práca z religionisti- ky. Po zrušení členstva v KSČ (8. 9. 1970, za politické postoje v r. 1968 - 69 a niektoré publikácie) a prepustení zo zamestnania "bola pridelená pracovať do Ústrednej knižnice LF UK". Koncom r. 1970 nastúpila do FÚ SAV ako odb. pracovníčka na prekladateľskú a excerpčnú dokumentačnú prácu, v rámci ktorej mohla v časopise Filozofia uverejňovať preklady, ako aj recenzie a prehľady sovietskej, poľskej a bulharskej filozofickej tvorby. Spolupracovala na príprave monografie Antologija češskoj i slovackoj filosofii (Moskva 1982). Koncom 80. rokov sa začala podieľať na vedeckovýskumnej práci. Od r. 1991 spolupracuje na riešení niekoľkých grantových úloh.

Vo svojej odbornej činnosti sa venuje problematike sociálnej filozofie a vybraným kapitolám z dejín ruského a slovenského filozofického myslenia. V popredí jej vedeckého záujmu sú temporálne aspekty prebiehajúcich sociálnych procesov, vzťah medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou z hľadiska niektorých ideologických a ideových doktrín. Od začiatku svojej odbornej i prekladateľskej činnosti sa usiluje o sprítomnenie osobnosti a diela významných ruských mysliteľov 18. - 20. stor., najmä tých, ktorí boli tabuizovaní či nejakým spôsobom umlčiavaní (M. Lomonosov, P. Čaadajev, N. Černyševskij, K. Leontiev, V. Soloviov, N. Berďajev, N. Bucharin, A. Sacharov, M. Mamardašvili a i.). Reflektu- je vývinové tendencie sociálnej filozofie v Rusku s explicitným zameraním na kritiku stalinizmu a totalitarizmu vôbec. Pozornosť venovala aj vzťahom ruskej a slovenskej filozofie, najmä v období slovenského národného obrodenia. Stredobodom jej záujmu v posledných rokoch je výskum nezávislého sociálnofilozofického myslenia na Slovensku v rokoch 1969 - 1989 (reflexívny disent a filozofický samizdat), osobitne reflexia tvorby jeho popredných predstaviteľov (M. Šimečka, M. Kusý, M. Váross, M. Strýko). Editorsky sa podieľa na vydávaní Spisov Milana Šimečku (11 zväzkov), úzko spolupracuje s Nadáciou Milana Šimečku.

Bibliografia :

Zb. : O niektorých psychologických problémoch vedecko- ateistickej výchovy, Ako ďalej vo svetonázorovej výchove, 1967; Problémy človeka a náboženstvo, Filozofia techniky, 1968; Niektoré motívy súčasnej religiozity, Kresťanstvo v sekularizovanom svete, 1968; Metodologičeskije principy issledovanija socialističeskogo soznanija, Socialističeskoje soznanije, Sofija 1982; Marxisticko-leninská teória vedomia - teoreticko-metodologické aspekty jeho skúmania, Marxizmus a antropologizmus, 1984; Dialektika socialističeskogo soznanija (spoluautor), Sofija 1986; Determinacija socialističeskogo soznanija v aspekte prošlogo, nastojaščego i buduščego, Socialističeskoje soznanije: problemy i perspektivy, 1989; Aktivita a sociálna determinácia osobnosti, Cesty sebautvárania, 1989; Niektoré problémy sociálnej determinácie individuálneho vedomia, Úvahy o spoločen- skom vedomí, 1989; Minulosť - budúcnosti, Demokracia, kultúra a identita v otvorenej spoločnosti, 1992; O strachu z minulosti, Open Society/Otvorená spoločnosť, ed. M.Zágoršeková, 1993; Jedného dňa..., Jeden a všetky životy Mariana Várossa, ed. R.Kopsová a J.Kusá, 1993; Život v slove a život slovom. Zjavné a skryté súvislosti slovenského samizdatu (spoluautor), ed. R. Kopsová, 1995; Zápas o zachovanie duchovnej integrity, Súčasné podoby filozofie a filozofovania na Slovensku, 1996; O smútku z všadeprítomnej minulosti, Milan Šimečka v premenách času, ed. J. Kusá a P. Zajac, 1996.

ČP : M.V. Lomonosov, veľký ruský vedec-materialista, OMF 1961; Príspevok k otázke náboženskej psychológie, OMF 1964; Problema emocionaľnogo v religii, Philosophica, FF UK 1965, XIV-XV; Poznámky k problému kultu osobnosti, F 1966; Náčrt histórie a problémov psychológie náboženstva, Philosophica, FF UK 1967, XVI; O prirode religioznogo čuvstva, Philosophica, FF UK 1969, VIII-IX; O ideovom odkaze N. G. Černyševského (k 150. výročiu na rodenia), F 1978; Slovenské národné obrodenie v ruskej a sovietskej literarúre, F 1979; Ateistické myšlienky v diele N. G. Černyševského, Ateizmus 1979; Niektoré me- todologické problémy skúmania spoločenského vedomia, F 1980; Filozofický prístup k skúmaniu vedomia, F 1981; Šesťdesiat rokov vývinu sovietskej filozofie, F 1982; K otázke pojmu socialistické spoločenské vedomie, F 1984; K otázke sociálnej determinácie vedomia osobnosti, F 1985; Socialistické vedomie a jeho sociálna determinácia, Socialistické vedomie a východiská jeho skúmania, 1985; Časová podmienenosť vedomia osobnosti, F 1986; M. V. Lomonosov - osobnosť a dielo, F 1987; Tendencie rozvoja súčasnej sovietskej filozofie, F 1987; Sovietska filozofia na prahu prestavby, F 1988; Vedomie socialistickej spoločnosti z aspektu temporality, F 1989; O Stalinovi a stalinizme, F 1991; Vladimír Soloviov, F 1992; V hľadaní autentickej identity, F 1993; Slovenský intelektuálny disent, Slovenské rozhľady, Praha 1995; S minulosťou na chrbte, Fragment 1995; Na margo úvah o slovenskom filozofickom disente, F 1996. Preklady : T. A. Kuzminová, V. A. Karpušin, R. M. Gabitovová: Človek, osobnosť, existencia (s V. Černíkovou), 1971; A. G. Zdravomyslov: Metodológia a procedúry sociologického výskumu, 1972; I. S. Narskyj: Problém protirečenia v dialektickej logike, 1973; M. G. Jaroševskij: Psychológia v XX. storočí, 1975; B. F. Poršnev: O začiatkoch ľudských dejín, 1979; V. I. Lenin: Zobrané spisy 1., 1979; G. V. Plechanov: Za materializmus a dialektiku, 1984; N. G. Černyševskij: Antropologický princíp vo filozofii, 1988; Filozofický slovník (spoluprekladateľ), 1974, 1977, 1982, 1989.

Ed. : Jeden a všetky životy Mariana Várossa (spolu s J. Kusou), 1993; Život v slove a život slovom. Zjavné a skryté súvislosti slovenského samizdatu, 1995.

Späť na menu


Hanus, Ladislav

26. 2. 1907 Liptovský Mikuláš

8. 3. 1994 Ružomberok

Po zložení maturitných skúšok na reálnom gymnáziu v Liptovskom Mikuláši zahájil v roku 1926 štúdium teológie v bohosloveckom seminári na Spišskej Kapitule. V študijnom roku 1927/28 prešiel do Inssbrucku na štúdium filozofie a teológie, promovaný v roku 1932. V rokoch 1932-1938 pôsobil v pastorácii ako kaplán v Ružomberku. V období 1938-1950 bol profesorom morálnej teológie v seminári na Spišskej Kapitule. Medzitým od roku 1941 redigoval časopis slovenskej kresťanskej inteligencie Kultúra, v rokoch 1944-45 bol redaktorom časopisu Obroda. Po skončení druhej svetovej vojny pôsobil v rokoch 1946-48 ako redaktor a prispievateľ časopisu Verbum. Po prevrate ho v roku 1950 internovali a v roku 1952 bol na základe vykonštruovaných obvinení odsúdený na 16 rokov odňatia slobody. Podmienečne prepustený na slobodu v roku 1965. Od roku 1968 sa vrátil do pastorácie ako správca fary v Kvačanoch a Hybiach. Od roku 1983 žil až do svojej smrti na dôchodku v Ružomberku.

L.H. patril medzi najvýznamnejších filozofov kultúry na Slovensku. Jeho filozofický profil sa vytváral pod vplyvom myslenia Romana Guardiniho, Petra Lipperta, Rainera Mariu Rilkeho a Theodora Haeckera. Po druhej svetovej vojne ho inšpirovali francúzski kresťanskí myslitelia Jacques Maritain a Teilhard de Chardin. Podarilo sa mu prekročiť niektoré provinciálne črty filozofického myslenia na Slovensku a dospel k európskemu a svetovému duchovnému obzoru. Kultúru chápal ako praktické a teoretické zmocňovanie sa skutočnosti, ktoré sa vyznačuje neobmedzenými možnosťami. Jeho ideálom bol kultúrny človek, ktorý by dokázal v sebe skĺbiť pozitívne črty dobrého vlastenca a príkladného Európana. Tieto myšlienky, načrtnuté v zbierke esejí Rozprava o kultúrnosti rozvíja Hanus vo svojom vrcholnom diele Filozofia kultúry. V ňom skúma ontologický základ kultúry a v duchu Teilhardových ideí ho vidí v bytostnej nehotovosti človeka a z nej vyplývajúcej dvojpólovosti ľudskej bytosti. Bytie každého človeka sa má podľa neho dovŕšiť prostredníctvom vlastných kultúrnych činov. Presadzoval myšlienku zblíženia teológie a kultúry prostredníctvom plodného dialógu. Stotožnil sa s koncepciou "organického pluralizmu", ktorý chápal ako jednotu v rozmanitosti a v zmysle kompromisu medzi individualistickou slobodou a kolektivistickou viazanosťou. Na sklonku života sa sústredil na biografické práce, spomedzi ktorých treba vyzdvihnúť najmä životopis Romana Guardiniho. Nemeckého katolíckeho mysliteľa zaraďuje medzi najväčších mysliteľov v dejinách ľudstva a vyzdvihuje jeho zásadový postoj a obhajobu idey kresťanského humanizmu v období nadvlády hitlerovského nacizmu v Nemecku.

Bibliografia :

Monografie : Rozhľadenie, 1943; Všeobecné kresťanstvo, 1944; Spomienky na Ferka Skyčáka, 1982; Jozef Kútnik-Šmálov, 1992; Rozprava o kultúrnosti, 1992; Romano Guardini, 1994.

ČP: Katolícky mysliteľ. K päťdesiatke prof. R. Guardiniho, Svoradov 1935; Za zosnulým Petrom Lippertom, Svoradov 1937; Humanistické vzdelanie, Kultúra 1941; Dostojevskij a svet boľševizmu, Slovenské pohľady 1942; Kristova postava u F.M. Dostojevského, SP 1942.

Preklady : Pascal, B.: Myšlienky, 1948.

Literatúra o ňom : Hamada, M.: Kresťanský humanizmus proti spochybňopvaniu slobody a demokracie, Kultúrny život 1992; Letz, J.: Náš veľký jubilant L.H., Bratislavské listy 1992; Fundárek, F.: L.H. - významná postava katolíckeho disentu. In: Milan Šimečka v premenách času, s. 92-98, 1996.

Späť na menu


Polakovič, Štefan

22. 9. 1912 Chtelnica pri Piešťanoch

Dizertačnou prácou Problém osudu ukončil v roku 1939 štúdium filozofie a teológie na Lateránskej univerzite v Ríme. Po návrate na Slovensko (1940) prednášal ako docent filozofiu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, kde sa v roku 1944 stal profesorom. V roku 1940 založil a redigoval prvý slovenský filozofický časopis Filozofický zborník Matice slovenskej. V tom istom roku sa stal spoluzakladateľom Filozofického odboru Matice slovenskej. So vznikom Slovenského štátu sa popri vedeckej a pedagogickej práci začal aktívne venovať aj ideológii a v roku 1941 stal pracovníkom Úradu propagandy, kde pôsobil v oblasti mediálnej politiky, t.j. tlače a rozhlasu, umenia a výchovy mládeže. Na sklonku vojny emigroval zo Slovenska. Po dobe hľadania sa napokon usadil v Argentíne, kde sa dodnes venuje filozofickej tvorbe.

P. bol od počiatkov svojej filozofickej tvorby hlboko ovplyvnený katolíckou filozofiou M. Blondela a domácou štúrovskou filozofiou. Bol neúnavným propagátorom blondelizmu na Slovensku. Blondelovská bola jeho prvá kniha Il problema di destino, ktorá vyšla ešte v Ríme, rovnako aj zrod Filozofického zborníka MS možno spájať s uvádzaním blondelizmu do slovenského filozofického myslenia, tak ako aj jeho pôsobenie na Slovensku v úlohe prednášateľa na univerzite.

V súvislosti so vznikom Slovenského štátu objavil novú dimenziu filozofie v jej praktickom dopade na každodenný život národa, na jeho aktuálne formovanie v zmysle myšlienkového odkazu veľkých osobností z jeho minulosti. Svoju pozornosť obrátil na predstaviteľov národného obrodenia a štúrovcov.

Z týchto dvoch prameňov vyrástla jeho teória národa. Odpočiatku bola výrazne zideologizovaná - poznačená príklonom k autoritárstvu, katolíckemu totalitárstvu, v ktorom videl jedinú možnosť plnej sebarealizácie slovenského národa. Nekompromisne odsudzoval všetky slabosti a nejednotnosť, sprievodné javy demokracie, liberalizmu, voľnomyšlienkárstvu akéhokoľvek typu, ktoré boli potenciálnym nebezpečenstvom pre uskutočnenie Božieho zámeru s národmi.

Od začiatku 70. rokov zaznamenávame u P. v oblasti teórie národa výrazný myšlienkový posun v prehodnotení viacerých kedysi kategoricky postulovaných ideí. V súčasnej dobe pracuje na svojom novom koncepte primordialistickej teórie národa, ktorá je aj naďalej ovplyvnená blondelizmom, štúdiom štúrovského odkazu a hispanoamerickým mysticizmom, je to však súčasná teória národa, postavená na kulturologickej báze. P. je neustále filozoficky činný, jeho diela vychádzajú v španielčine, angličtine a slovenčine. Od roku 1990 pravidelne prispieva do Filozofického časopisu (SAV).

Bibliografia :

Monografie : Il problema di destino, Rím, 1939; K základom slovenského štátu, 1939; Slovenský národný socializmus, 1941; Tisova náuka, 1941; Z Tisovho boja, 1941; Úvod do filozofie, 1941; Slovenské národné vyznanie, (anonymne) 1942; Warum eine freie Slowakei? 1942; Vývin základných myšlienok slovenskej politiky, rok vydania neudaný; Náš duch, 1943; O pojem filozofie, 1944; Začiatky slovenskej národnej filozofie, 1944; Na prelome dvoch období, Buenos Aires 1952; Qué es una nación?, Buenos Aires, 1976; La formación del ser nacional, Buenos Aires, 1978; La clave para obra de Ernesto Sabato, Buenos Aires, 1981; Teoriá de la nación, Buenos Aires, 1982; Obnova národa duchom Štúra, rok vydania neudaný; Vidiny o slovenskom národe, Hamilton, Ont. Kanada, Buenos Aires, 1982; Čo je národné bytie?, Hamilton, Ont. Kanada, 1982; Za život národa - za trvanie štátu, Buenos Aires, 1985; Pensando la nación, Buenos Aires, 1986;

ČP : Úvod do blondelizmu I, II, Filozofický zborník 1940 - 1941; Na cestu, Filozofický zborník, 1940; Slovenský národný socializmus, Filozofický zborník, 1940; Národ a kultúra, Filozofia 1990; Kultúra je záležitosťou národa, Filozofia 1992; Úvod do náuky o národoch, Filozofia 1993/9

Literatúra o ňom : T. Münz: Nacionálna otázka u katolíckych teológov za Slovenského štátu, Filozofia 1992; T. Münz: Náboženská filozofia na Slovensku v prvej polovici 20. storočia, Filozofia l994; T. Münz: Filozofia života Štefana Polakoviča a Svätopluka Štúra, Filozofia 1995; J. Balážová: Primordialistická koncepcia národa Štefana Polakoviča, Filozofia 1995

Autorka hesla : Jana Balážová

Späť na menu


Balážová, Jana

1. 8. 1952 Martin

Po ukončení štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, aprobácia filozofia - angličtina, v roku 1976, nastúpila do Filozofického ústavu SAV. V roku 1984 obhájila kandidátsku dizertačnú prácu Tvorivá aktivita subjektu vo vedeckom poznaní. O rok neskôr získala doktorát na FF UK. V roku 1992 bola zvolená za predsedkyňu Slovenského filozofického združenia, v ďalších voľbách, v roku 1994 za tajomníčku SFZ.

B. svoj vedecký záujem spočiatku smerovala na problémy tvorivosti v poznávacom procese, špeciálne vo vedeckom poznaní. Neskôr sa preorientovala na štúdium filozofie histórie so špeciálnym dôrazom na koncepciu anglického mysliteľa R. G. Collingwooda, výnimočného predstaviteľa anglosaskej školy, ktorá nadlho ovplyvnila smerovanie filozofie histórie a anglofónnom kultúrnom regióne. V ostatných rokoch B. simultánne pracuje aj na filozofických problémoch teórie národa.

Bibliografia :

Zb. : Vývinové tendencie "kritickej" filozofie dejín v anglosaskej jazykovej oblasti, Filozofické konfrontácie, Štúdie/Pramene č. 8, r. 1987; Logika vedeckého objavu a jej súčasní oponenti v anglosaskej filozofii vedy, Filozofické konfrontácie, Štúdie/Pramene č. 8, r. 1987; Návrat k tradíciám - Tradície v súčasnom obraze národno-emancipačných úsilí, Open Society/Otvorená spoločnosť, Bratislava, FÚ SAV 1993; The Idea of Nation in Contemporary Europe, VII International AMALDI Conference, How to Reduce Threats to Peace and General Security, Jablonna, Poland, 1994; Slovaks on the Road to National Self-Determination, Language, Values and the Slovak Nation, Washington, D.C., 1994;

ČP : Niektoré aspekty tvorivej aktivity subjektu vo vedeckom poznaní, Filozofia 1983/4; Mimologické faktory tvorivého vedeckého poznania, Filozofia 1984/2; Problém invencie a vývinu v ranej tvorbe Igora Hrušovského, Filozofia 1988/6; Chápanie človeka v Collingwoodovej filozofii dejín, Filozofia 1989/1; Collingwoodov metodologický individualizmus vo filozofii dejín, Filozofia 1992/7; Ľudský rozmer filozofie dejín R. G. Collingwooda, Filozofia 1995/9; Primordialistická koncepcia národa Štefana Polakoviča, Filozofia 1995/12;

Autorka hesla : Jana Balážová

Späť na menu


Bodnár, Ján

18. 10. 1924 Hnúšťa-Likier

Maturoval v Tisovci (1944). Vysokoškolské štúdium v odbore filozofia - angličtina absolvoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1945-48). V r. 1949 získal doktorát filozofie. V rokoch 1949-53 pôsobil na FF UK v Bratislave. Od r. 1953 do r. 1991 pracoval ako vedecký pracovník vo Filozofickom ústave SAV. Hodnosť kandidáta filozofických vied dosiahol v r. 1958, hodnosť doktora filozofických vied v r. 1967, hodnosť docenta v r. 1967. V r. 1968 sa stal členom korešpondentom SAV. Externe prednášal na FF UK. Prezídium ČSAV mu v r. 1979 udelilo striebornú a v r. 1989 zlatú plaketu F. Palackého za rozvoj spoločenských vied. V r. 1984 mu Predsedníctvo SAV udelilo zlatú plaketu Ľ. Štúra.

Centrom pozornosti jeho vedecko-výskumnej činnosti boli dejiny svetovej filozofie. Monograficky spracoval dejiny svetovej filozofie 20-ho storočia ako aj dejiny vývinu filozofie na severoamerickom kontinente. Formou štúdií spracoval filozofický odkaz R. Descartesa, T. Paina, B. Franklina, predstaviteľov existencializmu, A. N. Whiteheada. Osobitnú pozornosť venoval dejinám filozofického myslenia na Slovensku, vplyvu českej filozofie, najmä T. G. Masaryka na formovanie slovenskej filozofie. Od 60-tych rokov sa sporadicky zaoberal problematikou filozofickej antropológie so zreteľom na rozvoj osobnosti, individuality, morálnej zodpovednosti človeka. V posledných rokoch sa zaoberá vplyvom moderných civilizačných trendov na prírodné a spoločenské podmienky života. Aktívne sa zúčastnil svetových filozofických kongresov v Benátkach, Mexiko-City, Varne, Düsseldorfe, Brightone.

Bibliografia :

Monografie : O súčasnej filozofii v USA, 1956; Od realizmu k iracionalizmu, 1966; Človek, kto si?, 1967; Dedičstvo myšlienok, 1983.

Zb. : Ideové základy hlasizmu, Prehľad dejín slovenskej filozofie, ed. E. Várossová, 1965; Heideggerova nová iniciatíva vo filozofii, Existencializmus a fenomenológia, ed. J. Bodnár, 1967; Filozofická antropológia a problém osobnosti človeka, Moderné prúdy v pedagogickej vede, 1968; Existenciálna analýza vedomia vo filozofii J. P. Sartra, Existencializmus a fenomenológia, ed. J. Bodnár, 1969; Človek, ako filozofický problém, Metodologické problémy psychológie v soc. krajinách, ed. Veda, 1975; Filozofia a veda, Filozofia a súčasný vedecko-technický rozvoj, ed. Veda, 1976; J. A. Komenský v dielach slovenských filozofov 17. storočia, J. A. Komenský a slovenská kultúra, ed. UK, 1993; R. Descartes a idea racionality v novovekej prírodnej filozofii, Descartes a súčasnosť, ed. V. Leško, 1996.

ČP : Neutrálny monizmus vo filozofii B. Russella, OMF 1962; Teória organicizmu, úrovní a finitizmu v súčasnej filozofii prírodných vied, OMF 1963; Filozofická antropológia, ako teória človeka, OMF 1964; Filozofické predpoklady štruktúrneho bádania, Filozofia 1977; Globálne filozoficko-metodologické koncepcie a súčasná veda, Filozofia 1978; Philosophical Problems of Man and Scientific Humanism, Dialectics and Humanism 1975; Ethick der Wissenschaftlichen Forschung, Teorie rozvoje vědy 1979, Filozofické chápanie človeka, Filozofia 1988; Hrušovského ontologická koncepcia bytia, Filozofia 1995; Intuitívny realizmus na Slovensku, Filozofia 1996.

Ed. : R. Descartes: Rozprava o metóde, 1954; A. Schaff: Filozofia človeka, 1964; Existencializmus a fenomenológia, 1967; Antológia z diel filozofov, Sv. IX, 1968; Antológia z diel filozofov, Sv. VIII, 1969; Aristoteles: O nebi. O vzniku a zániku, 1985, Organizmická filozofia A. N. Whiteheada, A. N. Whitehead: Veda a moderný svet, 1989; Od problému invencie k dialektike bytia, I. Hrušovský: Dialektika bytia, 1990.

Preklady : A. N. Whitehead: Veda a moderný svet, 1989.

Autor hesla : Ján Bodnár

Späť na menu


Šrobár, Vavro

9. 8. 1867 Liesková

6. 12. 1950 Olomouc

Stredoškolské štúdium absolvoval v Přerove, keď ako "panslav" musel opustiť Slovensko. Medicínu vyštudoval na Lekárskej fakulte v Prahe. Do r. 1918 pôsobil ako lekár v Ružomberku, potom sa plne zapojil do politického života v ČSR. V rokoch 1918-20 vykonával funkciu ministra s plnou mocou pre správu Slovenska a súčasne i ministra verejného zdravotníctva a telesnej výchovy. V r. 1921-22 bol ministrom školstva a národnej osvety. V r. 1922-37 prednášal na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. V r. 1935 dosiahol hodnosť univerzitného profesora. V r. 1945-46 bol ministrom financií. Od r. 1918 až 1925 bol poslancom a v r. 1925-35 senátorom za agrárnu stranu. V r. 1945-46 bol členom vedenia Demokratickej strany a v r. 1946 založil Stranu slobody. Za SNP bol jedným z dvoch predsedov SNR.

Už počas stredoškolského štúdia v Přerove získal presvedčenie o nevyhnutnosti "spojiť osudy oboch vetiev slovanského kmeňa v jeden mohutný celok". Svoj odpor voči maďarizácii spájal s propagáciou česko-slovenskej jednoty. Súčasne nekompromisne vystupoval proti klerikalizmu i konzervativizmu martinských národovcov. Počas štúdia v Prahe si osvojil filozofiu T. G. Masaryka, najmä ním hlásané idey demokracie, liberalizmu, drobnej práce, ktoré propagoval po príchode na Slovensku v časopisoch Slovenské pohľady, Hlas, Prúdy, Nové časy, Naša zástava, Slovenský obzor a i. V r. 1898 v spolupráci s P. Blahom začal vydávať časopis Hlas; jeho posledné dva ročníky (1902-4) už redigoval sám. Jeho ideovou platformou bol masarykizmus, česko-slovenská orientácia, demokratizmus a antiklerikalizmus. Po r. 1918 nastúpil dráhu verejného politického činiteľa ako predstaviteľ čechoslovakizmu u agrárnej politickej orientácie.

Bibliografia :

Monografie : Vláda ľudu v demokracii, Martin 1919

ČP : Naše snahy, Hlas č. 1, 1898; O československej vzájomnosti, Prúdy 1901; Vzájomnosť československá, Hlas IV. 1902; Maďarizácia, Hlas II. 1900; Viera a veda, Prúdy, roč. IV. č. 7, 1913.

Autor hesla : Ján Bodnár

Späť na menu


Szántó, Ladislav

20. 4. 1894 Uhrovec

22. 4. 1974 Bratislava

Pôvodným povolaním učiteľ. V r. 1953 bol menovaný univerzitným profesorom. Hodnosť doktora filozofických vied dosiahol v r. 1955; v tom istom roku sa stal akademikom SAV a v r. 1962 akademikom ČSAV. V rokoch 1945-1953 pôsobil ako redaktor a riaditeľ nakladateľstva Pravda, v rokoch 1953-56 zastával funkciu dekana Fakulty národohospodárstva VŠE v Bratislave. V rokoch 1959-1967 bol riaditeľom Filozofického ústavu SAV.

Pôsobil predovšetkým ako publicista a propagátor marxizmu-leninizmu, ideológie komunizmu. Svoje príspevky uverejňoval v časopisoch Tvorba, Pravda, Šíp, Dav, Rudé právo, Komunistická revue a ďaľ. V teoretickej oblasti venoval pozornosť predovšetkým otázkam materialistickej dialektiky, vzťahu vedy, ideológie a politiky. V teórii poznania rozvíjal ideu v dialektike teórie a praxe, empirického a racionálneho v poznávacom procese. Vystupoval ako nekompromisný kritik objektivizmu, revizionizmu a nemarxistickej filozofie vôbec.

Bibliografia :

Monografie : Osobnosť vo fašizme, socializme a ľudovej demokracii, 1946; Vybrané state, 1958; Čo nám treba?, 1963; Október a moja cesta k marxizmu, 1967.

Zb. : Takto ich vidím, DAV, Spomienky a štúdie, 1965; Velikaja oktiabrskaja revoľucija i leninism, Leninizm a razvitije marksistikoj filosofii za rubežom, 1970.

ČP : Myšlienkové jadro Einsteinovej teórie, Ročenka Slovenskej chudoby, 1926; Materialistická dialektika a kríza strany, Pravda, č. 12, 1929; Marxisticky o psychoanalýze, Tvorba, č. 25, 1930; Leninova filozofia, DAV, č. 1, IV, 1931; Sme bojovnými dialektickými materialistami. Komunistická revue, č. 1, 1932; O vývojovom zákone jednotnosti protikladov, Šíp, č. 3-4, 1935; O triednom chápaní konkrétnosti a abstraktnosti, Šíp, č. 5-6, 1936; V čom dielo Slovanstva. Nové slovanstvo, Nové slovo, č. 9, 1945; Za filozofiu spätú so životom, OMF 1961; Dialektika kvantity a kvality, obsahu a formy v Marxovom Kapitáli, OMF, 1964; Za leninské chápanie nevyhnutnosti a slobody, Filozofia 1970; Leninizmus a problémy filozofie prírodných vied, Filozofia 1970.

Autor hesla : Ján Bodnár

Späť na menu


Suchý, Jiří

6. 8. 1931 Plzeň

21. 12. 1992 Bratislava

Po maturite na reálnom gymnáziu v Plzni (1950) absolvoval filozofiu na Filozoficko-historickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (1954, t.r. tiež PhDr). V tomto roku prišiel do Bratislavy (Vys.šk.pedag.). V r. 1956 - 60 absolvoval ašpirantské štúdium v Moskve (kand. dizert. prácu obhájil r. 1963). Od r. 1961 člen katedry filozofie FFUK v Bratislave, kde sa r. 1967 habilitoval. Zúčastňoval sa na heglovských kongresoch, na sv. filoz. kongresoch vo Viedni (1968), Varne (1973).

V šesťdesiatych rokoch sa publicisticky a prednáškovo uplatňoval v reformnom procese, čo si neskôr vynútilo jeho odchod z katedry (1975 do Výsk. ústavu živ. úrovne). Po ťažkej chorobe (1980) sa r.1983 vracia k ved. práci (vedúci ved. prac. na EÚ SAV, od r. 1989 na Progn. ústave SAV). Zúčastňoval sa na sv. sociolog. kongresoch (Uppsala 1978, Madrid 1990), participoval na medzinárod. podujatiach k problematike mladej generácie.

Vplýval na heuristiku sociálneho myslenia na Slovensku inováciami v jeho pojmovom a kategoriálnom aparáte, oboznamoval s novými trendami vo filozofickom a sociologickom myslení. V obrodnom procese šesťdesiatych rokov nastoľoval problémy viacerých kľúčových kategórií hist. mater. (humanizmus, politika, moc, sloboda, násilie, revolúcia atď.). Z ich mimofilozofických dobových obsahov vyplynul jeho záujem o kategóriu ideológie, ktorej spracovanie problematizovalo u neho prijímanie reality vytváranej na jej základe i chápanie jej funkcií. Kritiku ideológie však spájal hlavne s obdobím a pojmom dogmatizmu v marxizme a tohto rámca sa pridržiaval aj v neskoršom období.

Zdôrazňoval historickú relatívnosť sociálnych javov, teda aj ich poznávacích kategórií, potrebu empirického skúmania spoločenských zmien pri ich tvorbe. Jeho analýzy spoločenských procesov rozptýlené v množstve štúdií a článkov nachádzali v druhej polovici šesťdesiatych rokov väčšiu odozvu medzi študentami než v textovej produkcii. Tieto jeho kognitívne iniciatívy nadobúdali však charakter určitého terminologického a formulačného experimentovania, a to aj vzhľadom na celkové spoločenské podmienky zotrvačnosti a pretrvávania celého kategóriálneho systému filozofie. Tendenciu ku všeobecnej sociológii získanú ešte v reformnom období pri snahách o obrodu marxizmu reálne naplňa príchodom na VÚŽÚ. V tomto období spracoval množstvo analýz, expertíz a štúdií spôsobu života, jeho kvality, živ. úrovne, ľudských potenciálov a pod., napomáhal kooperácii rôznych pracovísk disponujúcich empirickými údajmi o nich. Ich prezentovanie reálne ukázalo stagnačné tendencie prejavujúce sa v našej spoločnosti. Určujúcim rámcom spoločenskej zmeny v jeho textoch ostávala idea reforiem. Aj v osemdesiatych rokoch poukazovaním na kategórie a teoretické iniciatívy v západnom sociálnom myslení napomáhal ich uvádzanie do myšlienkových a výrazových postupov u nás, požívajúc akýsi "figový list" (A.Kowalczyk) kritiky a ideologického boja. Základným rámcom však zostávala prolongovaná dichotómia medzi marxistickým a buržoáznym myslením, spôsobom "ľudského života v kapit. a social. spoločnosti" a akcentovanie možností marx. teórie. Samostatne a trvalo sa zaoberal problémami mladej generácie rozpracovávaním kategórií socializácie, personalizácie, individualizácie. Filozofiu v tejto dobe prednášal na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Vypracoval viacero učebných textov, v ktorých obhajoval kultivačnú a kritickú funkciu filozofie.

Bibliografia :

Monografie : Socialistický spôsob života (spoluautor F.Hronský), 1979

Zb. : Die Gewalt in der Aneignung der Zukunft, Akten des XIV. Intern. Kongr. für Philosophie,1969; Freiheit als Notwendikheit des geschichtlichen Geschehens, Hegel-Jahrbuch 1968/9; Socializační teorie a integrace věd o člověku, Aktuální otázky integrace věd o člověku,1974; Syntetická štúdia o teórii social. spôsobu života, 1976; Dynamika rozvoja social. spôsobu života českoslov. mládeže, 1977; Socializace mládeže jako sociologická kategorie, Mládež ve společnosti, ed.A.Fázik, 1977; Dynamic Character of the Socialist Way of Living, 9-th World Congress of Sociology, Uppsala 1978; Cultivation of the Way of Life of Young People, Youth Culture, Praque 1979; Reprodukčný proces kultúry, Kultúra a spoločnosť, Bratislava 1986; Intensiwierung der Ökonomik und Dynamisierung des Lebensstils, Soziologie und Soziallpolitik, Band 2, Berlin 1988; Sociology and societal Practice, XII. World Congress of Sociology, Madrid 1990; Sociálny, ludský a duchovný rozvoj v dlhodobom vývine slovenskej spoločnosti, Ľudské a sociálne súvislosti dlhodobého rozvoja Slovenska, 1990; Vývoj živ. úrovne a rozvoj spôsobu života, Slovensko na prelome 3. tisícročia, ed. J. Markuš, 1991; The Shift of the Value of Work in Postmodern Culture, Work and Organizational Values, 1992; Sociálne problémy prechodu slovenskej spoločnosti na trhovúekonomiku, Demokracia, kultúra a identita v otvorenej spoločnosti,1992; The democratization of Slovak Society and Value Orientations of Its Citizens, Language, Values and the Slovak Nation, Washington 1994.

ČP : Heidegger a humanismus, F 1967; Nenásilnosť revolúcie a morálnosť násilia, F 1967; Konflikt ideológií a ich zodpovednosť, Universitas Comeniana-Philosophica 1967-8; Universalismus duchovní kultury, F 1969; Podstata násilia, F 1969; Poslanie politiky, F 1969; Dejinnosť slobody, Univer. Comen.-Philos. 1970; Historizmus u Hegla a Marxa, Univer. Comen. Philos. 1975; Socializácia mladej ženy (spoluautor), S 1982; Spôsob a kvalita života, S 1983; Životný štýl rodiny a sebarealizácia muža, S 1984; Štruktúra spôsobu života a dynamika spoloč. rozvoja, S 1984; Dynamika sociálneho rozvoja a jeho prognózovanie, EČ 1985; Dezinterpretácia životného procesu človeka v súčasnom buržoáznom sociálnom myslení, S 1985; Sociálny rozvoj a sociálna prognostika, S 1987; Prognózovanie dlhodobých tendencií sociálneho rozvoja, EČ 1986; Dialektika sociálneho vedomia a sociálneho konania, F 1986; Sociálny rozvoj a sociálna prognostika, S 1987; Sociálna etika, F 1989; Subjektívne a objektívne možnosti rozvoja filozofie, F 1990; Prognózovanie a plánovanie sociálneho rozvoja, S 1991; Sociálne správanie a etický kvocient mladej osobnosti, Pedag. revue 1991; Výskum budúcnosti a filozofia budúcnosti, F 1992.

Ed. : Herbert Spencer, Antológia z diel filozov, Bratislava 1967; V. F. Asmus, Marx a buržoázny historizmus, 1973; W. Dilthey, Život a dejinné vedomie, 1980.

Preklady : H. Spencer : Základné princípy (výber), 1967; H. Spencer : Základy sociologie (výber), 1967; G. Santayana : Život rozumu (výber), 1969.

Späť na menu


Kopčok, Andrej

15. 5. 1928 Báčsky Petrovec (Juhoslávia)

Po ukončení stredoškolského štúdia (gymnázia striedavo v Novom Sade a v Báčskom Petrovci) v r. 1947 študoval na univerzitách v Krakove, v Belehrade a štúdium filozofie (filozofia a literárna veda) absolvoval v r. 1953 na FF Slovenskej univerzity v Bratislave. Do filozofického diania na Slovensku vstúpil v tom istom roku ako pracovník FÚ SAV. Bol členom Vedeckého kolégia pre filozofiu a sociológiu ČSAV v Prahe (1962-64) a Vedeckého kolégia pre filozofiu, sociológiu a psychológiu v Bratislave (1962-1970). V rokoch 1961-1970 bol aj členom redakčnej rady časopisu Filozofia a od roku 1992 je členom jeho redakčného kolégia. Za politickú a publikačnú činnosť v r. 1968 ho v r. 1972-1990 po vylúčení z KSČ vyradili z vedeckého a verejného života vôbec a pracoval v chemickom výrobnom podniku.

Jeho počiatočný výskumný záujem o širšiu filozofickú problematiku (dejiny filozofie, sociálna filozofia, gnozeológia) sa postupne zúžil najmä na výskum dejín filozofie na Slovensku, vrátane jeho metodologických problémov. Vývoj jeho vlastnej filozofie možno všeobecne charakterizovať ako prechod od ortodoxného marxizmu-leninizmu k reformnému marxizmu, ktorý filozofiu chápe ako otvorený systém, rozvíjajúci sa bez politicko-ideologických obmedzení a v kontakte s ostatným filozofickým ako aj vedeckým a kultúrnym dianím. Prejavilo sa to tak v jeho chápaní metodológie historicko-filozofického výskumu, ako aj v aktivite, ktorou v polovici 60. rokov sprostredkoval filozofickej verejnosti na Slovensku juhoslovanský variant "filozofie praxe". Po návrate do filozofického života (1990) je stredobodom jeho záujmu výskum dejín filozofie na Slovensku v 40. až 60. rokoch 20. storočia.

Bibliografia :

Zb. : O obsahu kategórie "dialektické protirečenie", Otázky dialektiky poznania, ed. I. Hrušovský, 1961; Der dialektische Wiederspruch und die dialektisch-materialistische Auffassung der Bewegung, Das dialektische Gesetz, ed. I. Hrušovský, 1964; Prenikanie marxistického myslenia na Slovensko, Prehľad dejín slovenskej filozofie, ed. E. Várossová, 1965; Namiesto úvodu. Človek, jeho odcudzenie a marxisti, Človek a odcudzenie, ed. A. Kopčok, 1967; Totalitný útlak na Slovensku bol dvojnásobný, Národy, národnosti a etnické skupiny v demokratickej spoločnosti, 1991; The Slovak Nation and Communist Totalitarianism, Language, Values and the Slovak Nation, Slovak Philosophical Studies, I, ed. T. Pichler a J. Gašparíková, Washington 1994; Národy v totalite a demokracii, Ideológia, racionalizmus, demokracia, ed. M. Zagoršeková, J. Pauer, 1994.

ČP : Štefan Launer a Ján Horárik (Úryvok z pripravovaných prehľadných dejín slovenskej filozofie) (s. T. Münzom), FČ 1954; Svetonáhľad spisovateľov nášho národného prebudenia (Úryvok z pripravovaného Náčrtu dejín slovenskej filozofie), FČ 1954; Hlasizmus - ideológia protirevolučnej slovenskej buržoázie, FČ 1955; O niektorých škodlivých dôsledkoch zanedbávania konkrétneho výskumu javov, SFč 1956; Je pracovný predmet skutočne zložkou výrobných síl?, OMF 1963; V zápase za vedecký svetonázor (Teoretická činnosť L. Szántóa po roku 1945), OMF 1964; Spoločensko-filozofické názory prvých slovenských socialistov, OMF 1965; K metodologickým sporom v historiografii slovenskej filozofie (s J. Uhrom), F 1967; O zdrojoch a povahe Leninovej filozofie, F 1970; Opäť a inak o filozofii praxe, F 1991; Gajo Petrovič - filozof v konflikte s mocou, F 1993; Metodologické diskusie a spory v slovenskej historiografii 50. a 60. rokov, F 1995; Krivolaké cesty k pluralite filozofie a k ich poznaniu (K dianiu v slovenskej filozofii štyridsiatych rokov), F 1996; Na okraj jedného historicko-filozofického návratu (K filozofickému kontextu, začiatku, priebehu a metamorfóze gnozeologických sporov v slovenskej filozofii v štyridsiatych rokoch), OF 1996.

Pred. : A. Schaff: Marxizmus a ľudské indivíduum, 1966; Spory o teórii odrazu, 1969.

Pr. : A. Schaff: Marxizmus a ľudské indivíduum (s. R. Roškom), 1966; Človek a odcudzenie (s D. Topoľskou), 1967; Zánik ideológie, 1967; Spory o teórii odrazu (s D. Topoľskou), 1969.

Ed. : Človek a odcudzenie, 1967; Spory o teórii odrazu, 1969; Lenin a filozofia (s J. Uhrom), 1970.

Literatúra o ňom : Hrušovský, I.: Pokroková a marxistická filozofia posledného štvrťstoročia, Prehľad dejín slovenskej filozofie 1965; Slovenské filozofické združenie. Správa akčného výboru SFS SAV, F 1990; Filová, E.: Reformné procesy v marxistickej filozofii na Slovensku v šesťdesiatych rokoch, F 1996.

Späť na menu


Kops, Jaromír

25. 5. 1933 Bohdašín

8. 2. 1989 Bratislava

Po ukončení meštianskej školy (1948) a majstrovskej textilnej školy (1951) absolvoval Štátny kurz pre prípravu pracujúcich na vysoké školy v Mariánskych Lázňach, kde v r. 1952 maturoval. Študoval na FF UK v Prahe (1952-53, odbor filozofia-história) a na Leningradskej štátnej univerzite (1953-58, odbor filozofia, biologicko-chemický smer), ktorú ukončil s vyznamenaním. Po návrate do vlasti pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na FF (1958-62) a na PF UK (1962-70) v Bratislave. Vyučoval marxistickú filozofiu, prednášal filozofické a metodologické problémy biológie, osobitne genetiky a evolucionizmu, viedol semináre pre ašpirantov. Bol vedúcim katedry filozofie a metodológie vedy PF UK (1969-70), členom predsedníctva vedecko-metodických rád pre filozofiu pri ústredných výboroch Socialistickej akadémie v Bratislave i v Prahe, členom redakčnej rady redakcie vedy a techniky v Čs. rozhlase. Zúčastnil sa XIV. Medzinárodného filozofického kongresu vo Viedni (september 1968). V r. 1966 obhájil kandidátsku dizertáciu Vztah organismu a prostředí jako filozofický problém současné genetiky, v r. 1969 sa habilitoval za docenta filozofie prácou Filozofia v dejinách evolucionizmu, no v súvislosti s vylúčením z KSČ (máj 1970, za "politicky chybné vystúpenie na okresnej konferencii bratislavskej vysokoškolskej organizácie v júni 1968") mu dekrét nebol vydaný, bolo pozastavené aj knižné vydanie tejto práce. Bol prepustený zo zamestnania (zákaz pracovať v školstve vôbec) a vyradený z vedeckého i verejného života (z vedeckých spoločností a i.). Krátko pracoval ako závozník podniku Zelenina a ovocie. Koncom r. 1970 nastúpil do Ústavu zdravotnej výchovy, kde pracoval ako samostatný dokumentátor na úseku vedeckých informácií (1970-77). V r. 1977 začal pracovať na výskumnom úseku ako sociológ.

Zmena v profesijnej orientácii bola úzko spätá so zlomom v jeho životnej dráhe. Do r. 1970 sa sústreďoval na filozoficko-metodologické problémy genetiky, ako jeden z prvých v ČSSR zverejnil v 60. rokoch zasvätenú kritiku Lysenkovej školy. O filozofických otázkach referoval na I. Celoslovenskej genetickej konferencii (1965), prednášal pre Biologickú spoločnosť, ktorej bol členom, podieľal sa na realizácii viacerých rozhlasových cyklov (Problémy modernej biológie, Životné prostredie a i.). Po vynútenom prechode k sociológii zdravotníctva a zdravotnej výchovy (1977-89) sa venoval empirickému skúmaniu viacerých spoločensky závažných problémov: verejnej mienky o poskytovanej zdravotníckej starostlivosti, zdravotného uvedomenia ľudí, viacerých aspektov zdravého spôsobu života a i., k reflexii ktorých však pristupoval predovšetkým ako filozof. Bol autorom a spoluriešiteľom priekopníckych výskumných projektov: Spokojnosť pacientov s pobytom v nemocnici, Úroveň zdravotného uvedomenia matiek v problematike dojčenia, Starostlivosť o deti v jasliach a plnenie sociálnych funkcií ženy, Vzťah matiek k dojčeniu a i. Bol spoluzakladateľom a členom výboru Sekcie sociológie zdravotníctva Slovenskej sociologickej spoločnosti. Predčasná smrť mu zabránila vrátiť sa do filozofického života.

Bibliografia :

Zb. : Príprava kádrov pre vedeckoateistickú výchovu, Za marxistické poňatie ateizmu, 1963; Niektoré všeobecné metodologické problémy makromolekulovej biológie, Makromolekulová biológia v teórii a praxi, 1966; Evolucionizmus z historického a filozofického hľadiska, Evolúcia živej prírody, 1969; Argumentácia v zdravotnej výchove, Rozvoj zdravotnej výchovy mládeže, 1979; Niektoré sociálne a etické súvislosti onkologického problému, Zdravotná výchova v boji proti nádorovým ochoreniam, 1979; Názory pacientov na úplatky, Zdravie pre všetkých - úloha každého, 1985; Poznatky z výskumu vzťahu matiek k dojčeniu v SSR (spoluautor), Zdravotno-výchovné súvislosti dojčenia, 1985; Problematika zdravia v ekologickej výchove mládeže, Zdravotná výchova mládeže, 1986. ČP: Z bojů G.V. Plechanova s bernsteinovskou revizí marxistické filosofie, Philosophica FF UK 1960; K otázce zákona negace negace v heglovské a marxistické dialektice, Philosophica FF UK 1961; Poznámky o kritike génovej teórie dedičnosti, OMF 1964; Několik poznámek o filosofické stránce sporů v genetice, Biológia 1964; K filosofskoj storone problemy vzaimosviazi organizma i sredy v sovremennoj genetike, Philosophica FF UK 1965; Ke koncepci dvou směrů v genetice a biologii, F 1966; O filosofických otázkách moderní genetiky, Acta Fac. Rer. Natur. Univ. Com. - genetica 1966, I; Ideové a metodologické základy koncepce dvou směrů v genetice a biologii, Philosophica FF UK 1967, XVI; K problému kritiky biologického mechanicizmu, Acta Fac. Rer. Natur. Univ. Com. - res sociales 1967, I; Reguľatornyje mechanizmy i determinirovannosť biologičeskich sistem, Philosophica FF UK 1968, XVII; Charakter a hodnotenie biologického mechanicizmu, F 1968; Niektoré východiská výskumu zdravého spôsobu života, Životná úroveň 1980; Matky a dojčenie - z výsledkov sociologického prieskumu (spoluautor), Sociológia 1980; Výskum mienky pacientov o pobyte v nemocnici, Sociológia 1981; Niektoré aktuálne problémy materstva, Sociológia 1982; Súčasný stav a možnosti zlepšenia prirodzenej výživy dojčiat v SSR (spoluautor), Lekársky obzor 1982; Některé výsledky výzkumu problematiky kojení v SSR (spoluautor), Zdravotní výchova 1982; Niektoré poznatky z výskumu mienky pacientov o úplatkoch, Zdravotná výchova 1983; Obvodní pediatri o chorobnosti jasľových detí (spoluautor), Zdravotná výchova 1984; Matky jasľových detí, Sociológia 1985; Pracovníčky jaslí o sebe a o svojej práci, Sociológia 1987; Sondy do zdravotníckych služieb, Sociológia 1989.

Preklady : Filozofický slovník (spoluprekladateľ), 1965.

Kol. : PhDr. Jaromír Kops, CSc. 50-ročný, Zdravotná výchova 1983; Za PhDr. Jaromírom Kopsom, CSc., Sociológia 1990; M. Kusý: Za Jaromírom Kopsom, F 1990; J. Kusá: Prítomnosť minulosti, Mosty 1993, 19; J. Šefránek: Ľudské srdce, F 1993.

Autorka hesla : Raisa Kopsová

Späť na menu


Siracký, Andrej

9. 12. 1900 Petrovec, Juhoslávia

29. 9. 1988 Bratislava

Štúdium na gymnáziu ukončil v roku 1921 v Novom Vrbasi, Juhoslávia. V rokoch 1921-1925 štúdium na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V r. 1926 tamtiež získal titul PhDr. V roku 1948 docent na FF UK Bratislava. V r. 1952 tamtiež mimoriadny profesor. 1953 člen korešpondent SAV. 1955 akademik SAV, profesor a člen korešpondent ČSAV. 1958 DrSc., 1972 akademik ČSAV, 1974 zahr. člen A. V. ZSSR.

V rokoch 1925-1930 suplent Slovenského gymnázia v Petrovci, Juhoslávia, 1930-1931 stredoškolský profesor tamtiež. V roku 1942 perzekvovaný. 1943-1944 redaktor časopisu Národná jednota v Budapešti. 1944-1948 riaditeľ Slovenského gymnázia v Petrovci. 1948 príchod do ČSR a v rokoch 1948-1974 pedagogický a organizačne-riadiaci pracovník Univerzity Komenského Bratislava, v r. 1952-1953 dekan Filozofickej fakulty UK, v r. 1953-1956 rektor UK.

V roku 1960-1964 bol poslancom SNR, zastával i mnohé vysoké politické funkcie v KSČ, pričom prvú politickú funkciu predsedu DO KSČ na FFUK vykonával už v roku 1950, rok pred prijatím do KSČ. Od roku 1965-1970 riaditeľ Sociologického ústavu SAV. V rokoch 1975 - 1978 riaditeľ Ústavu filozofie a sociológie SAV.

A. S. - slovenský marxistický teoretik s ťažiskom profesionálneho záujmu na styčných plochách filozofie a sociológie, ako i politiky a kultúry.

Publikovať začal A. S. už počas štúdia na gymnáziu, po príchode do Prahy sa rozvinula jeho publicistická činnosť, ktorou prispieval do ľavicových a marxisticky orientovaných periodík. V r. 1924 participuje na aktivitách pri založení ľavicovej revue DAV, v ktorej publikoval marxisticky orientované úvahy o umení a o "rozpore" indivídua a spoločnosti.

Návratom z Prahy do Petrovca po ukončení štúdií bol teoretický nástup A. Siráckeho k "marxistickej filozofii a sociológii" prerušený. A. S. počas svojho takmer dvadsaťročného pôsobenia v Juhoslávii hľadal, analyzoval a osvojoval si aj iné zdroje európskeho filozofického myslenia a kultúry, ako boli tie, ktorými bol ovplyvnený počas pražského pobytu. Dokladom sú jeho viaceré publikované úvahy, eseje a state, najmä však knižná publikácia Sila slov a myšlienok, ktorá vyšla v roku 1943 v Petrovci.

V roku 1943 v časopise Slovenská jednota však publikuje A. S. výňatky z pripravovanej práce - Púť človeka, ktoré sú svedectvom prelaďovania autorových úvah na staronovú ideovú pozíciu. V tomto období sa začína vracať k myšlienkam svojich davistických začiatkov, inklinujúc pritom k marxistickej filozofii. Výrazom toho je v roku 1946 v slovenskom jazyku v Petrovci vydaná publikácia Umierajúca civilizácia (Na prelome vekov). Ňou sa však začína ďalšia etapa jeho teoretickej a najmä ideologickej aktivity, ktorá sa rozvinula po jeho príchode do ČSR.

Teoretická identifikácia A. S. s dobovou mocenskou totalitnou ideológiou vyústila do postojov militantného marxistického dogmatizmu v 50. rokoch a našla svoje vyjadrenie v jeho nekompromisnej kritike a odmietnutí o. i. sociológie ako "buržoáznej pavedy". Vzhľadom na jeho reálne postavenie v spoločnosti, vysoké pedagogicko-vedecké a organizačno-riadiace funkcie, ktoré v tomto období zastával, postoje A. S. nezostali iba v platonickej podobe akademického teoretizovania, ale mali reálny podiel pri dočasnom zmrazení vývinu sociológie na Slovensku ako vednej disciplíny.

Práce A. S. z tohto obdobia majú výrazne propagandistický charakter a ich význam o. i. spočíva v tom, že boli použité ako argumentačné východiská a základne pre ideologické konfrontácie s nemarxistickými filozofickými a sociologickými smermi.

V nasledujúcom desaťročí svojho vedecko-teoretického pôsobenia (60. roky) zameriava A. S. pozornosť na okruh problémov, viažucich sa bezprostredne k "novoobjavenej" vednej disciplíne - sociológii. Zvláštny záujem venuje A. S. najmä problémom, spätým s resuscitáciou a opätovným konštituovaním sociológie ako marxistickej vedy, jej inštitucionalizácie, jej miesta a funkcie predmetu a štruktúry. V prácach - Sociológia (1966) a Sociológia a integrácia vied (1968) sa pokúša konštruovať svoj model marxisticko-leninskej sociológie ako teoreticko-empirickej vedy o spoločnosti, ktorej širší filozofický základ tvorí historický materializmus.

Zatiaľčo v prácach z obdobia 60. rokov sústreďoval A. S. pozornosť najmä na teoretické otázky vzťahu filozofie a sociológie, metodológie výskumu sociálnych javov, v publikáciách z rokov 70. a 80.-tich sa zväčša zamýšľa nad propagandistickými a apologetickými otázkami rozvoja socializmu, "perspektívami socialistickej spoločnosti" a hypotetickými víziami "integrácie ľudstva na báze komunizmu" a pod., bez zvláštneho heuristického významu.

Bibliografia :

Monografie : Sila slov a myšlienok. Petrovec 1943. Za svetlom života. Petrovec 1932. Kultúra a mravnosť. Bratislava 1949. Umierajúca civilizácia. Petrovec 1946. Slovanstvo a svetový mier. Bratislava 1949. Od kapitalizmu k socializmu. Bratislava 1950. Prírodné a spoločenské prostredie. Bratislava 1951. Pôvod prvotných ideológií. Bratislava 1952. Vznik a vývoj náboženstva. Martin 1953. Klérofašistická ideológia ľudáctva. Bratislava 1955. Za socialistickú vedu a kultúru. Bratislava 1960. Sociológia. Bratislava 1966. Sociológia a integrácia vied. Bratislava 1968. Problémy a perspektívy socializmu. Bratislava 1972. Sociológia myslenia a činu. (Spoluautor K. Rychtařík) Bratislava 1976. Sociálny svet človeka. Bratislava 1974. Doba a myslenie. Bratislava 1979. Na prelome vekov. Bratislava 1983.

ČP: Niektoré problémy marxistickej vedy a filozofie. Philosophica Slovaca 1947; K otázke formovania socialistického človeka. Filozofický časopis SAV 1953; Proti prežitkom ľudáckej klérofašistickej ideológie. Tamže 1954; O niektorých otázkach ideologického boja na Slovensku. Filozofický časopis SAV 1955; Ku kritike buržoáznych teórií o vzniku a podstate náboženstva. Slov. filozofický časopis 1956; K niektorým problémom buržoáznej sociológie a filozofie. Slov. filozofický časopis 1957; K niektorým otázkam vedy a umenia v kultúrnej revolúcii. Slov. filozofický časopis 1959; Marxistická filozofia a umenie. Otázky marx. filozofie 1961; Revolučnosť a pokrokovosť davistov. Tamže 1964; Štruktúra sociológie a filozofie vo vzťahu k "vedám o človeku". Filozofia 1968; H. Marcuse a problémy vyspelej priemyselnej spoločnosti. Tamže 1969; O vzťahu filozofie a sociológie. In: Studia sociologica. Ba 1969; Lenin a revolučná teória spoločnosti. Nová mysl 1969; K teoretickým a empirickým otázkam analýzy socialistickej spoločnosti. In: Zborník FFUK, Philosophica 1969; Lenin a naše spory o ontológii a poznaní. Filozofia 1970; Poznávať všeobecné a špecifické. Nová mysl 1972; Leninov prínos do filozofie. In: Zborník FFUK, Philosophica 1972; Poslanie našej filozofie. Filozofia 1973; Dav, minulosť a dnešok. Tamže 1974.

Literatúra o ňom: Šiška, M.: Publicista Andrej Sirácky. Praha 1986, 264 s. Drug, Š.: DAV a davisti. Praha 1965, 262 s. Hajko, D.: Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku. Bratislava 1987, 216 s. Okáli, D.: Literárna teória a kritika davistov. Bratislava 1986, 231 s. Szántó, L.: Akademik A. Sirácky 70 ročný. Filozofia, 25, 1970, č. 6, s. 605-607. Akademik A. Sirácky 75-ročný (redakcia). Sociológia, 7, 1975, č. 6, s. 481-483. Hájek, K.: Akademik A. Sirácky sedemdesiatpäťročný. Filosofický časopis, 33, 1975, č. 6, s. 913-923. Bodnár, J.: Individuálny a sociálny svet človeka. Filozofia, 30, 1975, č. 6, s. 573-589. Wild, A.: A. Sirácky a marxistické východiská v zápase o orientáciu človeka a spoločnosti. Filozofia, 30, 1975, č. 6, s. 584-603. Rychtařík, K.: Nestor naší sociologie. Sociologický časopis, 16, 1980, č. 5, s. 465-469. Cirbes, V.: V službách vedy, revolúcie a socializmu. Filozofia, 30, 1980, č. 6, s. 601-612. Bodnár, J.: Moderná veda a problémy človeka. Filozofia, 30, 1980, č. 6, s. 613-631. Topoľský, M.: Vedec - veda - spoločnosť. Filozofia, 30, 1980, č. 6, s. 632-639. Hajko, D.: Príspevok A. Siráckeho k formovaniu marxistickej teórie kultúry. Filozofia, 30, 1980, č. 6, s. 640-646. Turčan, Ľ.: Spoločnosť a ideológia. Filozofia, 30, 1980, č. 6, s. 647-658. Kollár, K.: K vývinu sociálno-filozofických názorov A. Siráckeho v medzivojnovom období. In: Filozofia, 44, 1989, s. 442-453. Andrej Sirácky. In: Slovenský biografický sborník, Martin 1992, s. 265-266.

Autor hesla : Karol Kollár

Späť na menu


Hodža, Milan

1. 2. 1878 Sučany

27. 6. 1944 Clearwater (USA)

Milan Hodža - významný slovenský politik európskeho formátu, novinár, teoretik a sociálno-filozoficky orientovaný mysliteľ. V rokoch oboch totalít bol jeho prínos pre národnú kultúru Slovenska programovo eliminovaný a neakceptovaný.

M. Hodža sa narodil v rodine evanjelického pastora, gymnázium navštevoval v Banskej Bystrici a Šoproni. Keďže ho za prejavy národného presvedčenia vylúčili zo Šopronského gymnázia, dokončil štúdiá na nemeckom gymnáziu v rumunskom Sibiu. V rokoch 1896-1898 študoval právo na budapeštianskej univerzite a v rokoch 1916-1918 filozofiu na univerzite vo Viedni. V tomto čase pôsobí zároveň ako redaktor rakúskej tlačovej kancelárie, tiež vo Viedni. Roku 1921 bol menovaný riadnym profesorom novodobých slovenských dejín na Univerzite Komenského v Bratislave.

Už v rokoch 1897-1898 spolupracoval so "Slovenskými listami", neskoršie sa stáva parlamentným spravodajcom "Budapeštianskeho večerníka". Milan Hodža bol tiež autorom niekoľkých stovák novinárskych statí, početných časopiseckých úvah a množstva verejných politických prejavov. Jeho sobrané spisy majú sedem zväzkov a viac ako 4000 strán. Okrem toho Hodža napísal rozsiahlu monografickú prácu Československý rozkol, ktorá vyšla v roku 1920 a v ktorej sa zaoberal historickým vývinom vzťahu českého a slovenského jazyka, nie bez spojitosti s problematikou vzájomného vzťahu Slovákov a Čechov a v kontexte riešenia celého komplexu otázok, týkajúcich sa národa a formovania jeho identity.

Teoretický tvorivý diapazón Milana Hodžu bol mimoriadne rozsiahly a siahal od problémov formulovania princípov agrárnej demokracie a otázok sociológie vidieka cez problematiku národa až po geopolitické a politologické úvahy na tému miesta a zmyslu existencie malého národa v stredoeurópskom kontexte. Otázku národa a národných dejín chápal M. Hodža vždy, čo je charakteristické pre jeho špecifický prístup, v širšom kontexte, v spojitosti s problémami politickými, hospodárskymi, kultúrnymi a jazykovými.

Napriek šírke jeho teoretických i pragmatických záujmov, práve otázky národa boli neustále v centre pozornosti po celé obdobie jeho tvorivej činnosti a s takouto záujmovou orientáciou sa bezprostredne spájala i Hodžova príslušnosť k hlasistickému hnutiu. V širšej súvislosti s uvedeným je možné v sociálno-filozofických reflexiách M. Hodžu, rozptýlených v diele, zreteľne identifikovať komponenty "realistickej" filozofie, ktorá bola jednou z ideových inšpirácií hlasizmu.

Bibliografia :

Monografie : Československý rozkol. Martin 1920; Články, reči, štúdie I. Praha 1930; Články, reči, štúdie II. Praha 1930; Články, reči, štúdie III. Praha 1931; Články, reči, štúdie IV. Praha 1931; Články, reči, štúdie V. Praha 1933; Články, reči, štúdie VI. Praha 1934; Články, reči, štúdie VII. Praha 1934; Federation in Central Europe. London 1942.

ČP: Bianchi, L.: Listy Milana Hodžu šéfovi vojenskej kancelárie následníka trónu Františka Ferdinanda v rokoch 1907-1911. In: Historický časopis, XVIII., 3, 1970. Kollár, K.: Sociálno-filozofické názory M. Hodžu. In: Filozofia, 41, 5, 1986. Kollár, K.: Metamorfózy chápania nacionalizmu v diele M. Hodžu. In: Filozofia 50, 12, 1995. Kollár, K.: Problém česko-slovenskej vzájomnosti v chápaní M. Hodžu. In: Filozofia 45, 1990, 5. Zuberec, V.: Príspevok k dejinám vzniku agrárnej strany na Slovensku (1918-1921). In: Historický časopis, XV., 4, 1967. Zuberec, V.: Formovanie slovenského agrárneho hnutia v rokoch 1900-1918. In: Historický časopis, XX., 2, 1972. Zuberec, V.: Alternatíva tzv. belvederskej politiky. In: Historický časopis, XXII., 1, 1974. Wagner, V.: O buržoáznej ideológii Dr. Milana Hodžu. In: Slovenský filozofický časopis, XV., 2, 1960.

Literatúra o ňom : Kollár, K.: Milan Hodža: Moderný teoretik, pragmatický politik. Bratislava 1994. Milan Hodža, štátnik a politik (referáty z vedeckej konferencie). Bratislava 1992. Múdry, M.: Milan Hodža v Amerike. Chicago, Geringer Press 1949. Pražák, A.: Česi a Slováci. Praha 1929. Prehľad dejín slovenskej filozofie. Bratislava, Vyd. SAV 1965. Slavnostní promoce Dra M. Hodži na čestného doktora filozofie. Praha 1938. Slovenský biografický slovník II. Martin, MS 1987. Slovenský rozchod s Maďarmi roku 1918. Bratislava 1929. Škultéty, J.: Sto dvadsaťpäť rokov zo slovenského života 1790-1914. Turč. Sv. Martin 1920. Štefánek, A.: Milan Hodža. Životopisný nástin. Bratislava 1938. Štefánek, A. - Matula, A.: Dr. Milan Hodža. Praha 1928. Votočková-Lauermannová, O.: Dr. Milan Hodža. Praha 1938.

Autor hesla : Karol Kollár

Späť na menu


Kollár, Karol

25. 1. 1948, Bratislava

Po ukončení stredoškolského štúdia v roku 1968 začína v Bratislave na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave študovať sociológiu. Po absolvovaní vysokoškolského štúdia v roku 1973 nastupuje do Československého výskumného ústavu práce ako odborný pracovník v odbore sociológia. Tu pôsobí vo výskume v oblasti sociológie práce a sociálnych analýz až do roku 1978. V tomto roku je prijatý do Ústavu filozofie a sociológie Slovenskej akadémie vied na študijný pobyt. V roku 1980 po obhajobe rigoróznej práce na tému Premeny charakteru práce vo vedecko-technickom rozvoji na Filozofickej fakulte UK v Bratislave získava titul PhDr. V roku 1982 nastupuje do externej ašpirantúry na ÚFaS SAV, kde ďalej zároveň pôsobí ako odborný pracovník v Oddelení dejín filozofie. V roku 1987 završuje vedeckú prípravu obhajobou kandidátskej dizertácie na tému Milan Hodža a sociálno-filozofické východiská ideológie agrarizmu. Od roku 1990 vykonáva funkciu vedeckého tajomníka novokonštituovaného Filozofického ústavu Slovenskej akadémie vied. V tom istom roku je zvolený do výboru Slovenského filozofického združenia, kde pôsobí až do roku 1996. Od roku 1993 je členom Výboru Rady vedcov SAV. V roku 1994 vychádza jeho monografia, v ktorej zhrnul poznatky, získané z viacročného výskumu v oblasti novších dejín myslenia na Slovensku. V prvej polovici 90. rokov absolvoval dva študijné pobyty na Westfalische Wilhelms Universität v Münsteri na Inštitúte politických vied. Od roku 1995 pôsobí ako vedúci grantového tímu pre výskum dejín filozofického myslenia na Slovensku. V roku 1997 spolu s A. Kopčokom a T. Pichlerom je editorom a spoluautorom rozsiahlej kolektívnej monografie Filozofia na Slovensku v XX. storočí.

Vedecký záujem K. Kollára sa v ostatných rokoch orientoval najmä na dve oblasti, z ktorých publikoval rad štúdií doma i v zahraničí (USA, Nemecko, Rakúsko). Jednak išlo o výskum v oblasti dejín sociálno-filozofického myslenia na Slovensku na konci XIX. a v prvej polovici XX. storočia, pričom sa bližšie zameral na postihnutie myšlienkových prúdení v uvedenom období na prieniku disciplín sociológie, filozofie a politológie. Druhou oblasťou profesionálneho záujmu K. Kollára je najmä analýza otázok, spätých s fenoménom národa a nacionalizmu so zvláštnym zreteľom na posuny v tejto oblasti v procese postkomunistickej transformácie a ich význam pre spoločenský pohyb v stredoeurópskom regióne.

Bibliografia :

Monografie : Milan Hodža, Moderný teoretik-pragmatický politik, Bratislava 1994.

Zb. : K problému národa a národnosti. Národy, národnosti a etnické skupiny v demokratickej spoločnosti. Bratislava Praha 1991; Toward a Concept of time Nation. Cultural Heritage and Contemporary Change in Central and Eastern Europe Vol II, Washington 1991; K niektorým aktuálnym otázkam národa v procese systémovej zmeny. Demokracia, kultúra a identita v otvorenej spoločnosti. Bratislava 1992; Das Problem der Nation und des Nationalismus in der Sozial philosopischen Konzeption von M. Hodža. Jenseits der Grenzen, WUV Wien 1992; Some Remarks on Nation and National Identity Problems. Human Identity. Bratislava 1993; Milan Hodža, hlasizmus a T. G. Masaryk. Milan Hodža, štátnik a politik. Bratislava 1994; Miesto národa v procese sociálnej zmeny. Open Society, Bratislava 1993; Die Slowaken und die Slowakei ins mitteleuropäischen Kontext und die Ideen des Föderalismus im Werk Milan Hodžas. Föderale Perspektiven für Europa WWU - Münster 1995; Národ - živý problém transformačných zmien. Hľadanie demokracie. Július Strinka a kol. Bratislava 1995. Nation and Transformation. Building Democratic Societes: Values and Right. Washington 1996.

ČP : Sociálno-filozofické východiská Hodžovej ideológie agrarizmu. Filozofia 39, 1984, č. 4; Sociálno-filozofické názory M. Hodžu. Filozofia 41, 1986, č. 5; Hodžova koncepcia malého národa. Sociológia 20, 1988, č. 5; K vývinu sociálno-filozofických názorov A. Siráckeho v medzivojnovom období. Filozofia 44, 1989, č. 4; Problém česko-slovenskej vzájomnosti v práci M. Hodžu. Filozofia 45, 1990, č. 5; K otázke národa a nacionalizmu. Filozofia 48, 1993, č. 12; Metamorfózy chápania nacionalizmu v diele M. Hodžu. Filozofia 50, 1995, č. 12.

Autor hesla : Karol Kollár

Späť na menu


Wagner, Ján, A.

30. 7. 1864 Slovenské Pravno

18. 10. 1930 Bratislava

Vyštudoval matematiku, fyziku a astronómiu na viedenskej univerzite. Po ukončení štúdií pracoval ako poistný matematik vo Viedni, neskôr v Budapešti a po roku 1918 v Bratislave. Okrem svojej úradníckej praxe sa venoval aj literárnej práci. Ján A. Wagner bol slovenskej verejnosti známy predovšetkým ako autor mnohých populárnovedeckých prác a článkov z oblasti prírodných vied. V nich vysvetžoval čitatežom hlavné idey nových prírodovedných teórií predovšetkým z oblasti fyziky a astronómie. Pozornosť zameriavala najmä na tie stránky moderných teórií, ktoré boli v rozpore s bežným nazeraním,, napr. nové chápanie, priestoru, času, súčasnosti a pod. Samotným ciežom Wagnerových článokov však nebola len popularizácia nových vedeckých teórií. Príliš jasne si uvedomoval, že v našich podmienkach prírodovedec nemôže zanedbávať ani filozoficko-metodologickú stránku moderných vedeckých teórií. Odborná filozofia na Slovensku sa v prvých desaťročiach dvadiateho storočia začína ešte len formovať a problematika filozofie a metodológie vedy zostávala zatiaž u nás mimo zorného poža pozornosti. Wagnerove výklady nových vedeckých ideí boli len podkladom pre rozvíjanie svetonázorových úvah. J.A.Wagner upozornil na nutnosť plodných rozhovorov medzi filozofmi a fyzikmi, ktoré môžu vyústiť do nových hžadísk pri vysvetžovaní základných charakteristík reálneho sveta. Wagnerova filozofia mala prevažne pozitivizujúce tendencie. Bola zároveň reakciou na heglovstvo, ktoré na Slovensku pretrvávalo až do posledných rokov devätnásteho storočia.

Bibliografia :

Monografie : Hmota a hmotári, Bratislava 1893; Človek a hviezdy, Bratislava 1904; Teória relativity a čo s tým súvisí. Bratislava 1923; Hviezdnaté nebo. Bratislava 1931; ČP Črty, Tovaryšstvo 1893; Prírodné vedy v 19. stor., Národné noviny 1899; Z filozofie prírodných vied, Národné noviny 1903; Divy našej doby, Slovenské pohžady 1904; Niečo o hmote, Slovenský denník 1912; Vývoj vedy, Slovák 1924; Princíp relativity. Slovák 1923;

O ňom : A. Lepišová - Masárová: J.A.Wagner. Personálna bibliografia. Martin 1981; Z. Palovičová: Filozofické idey v porírodovednom diele Jána Alojza Wagnera. Filozofia 1983.

Späť na menu


WWW späť na stránku filozofia.sk


© Copyright 1997 - 2006, ATLANTIS, Brno, ČR

Stránku vytvoril - Peter Krákorník